Mesto Senica
PONDELOK, JÚL 26, 2021
  • SK
Titulka   >  Kultúra
publikované: 11.06.2021 - 14:15  //  aktualizácia: 11.06.2021 - 14:20  //  zobrazené: 182

195. výročie narodenia rodáka Viliama Paulinyho-Tótha

V júni roku 2021 si pripomíname polookrúhle 195. výročie narodenia významného spisovateľa, novinára, redaktora, politického a kultúrnoosvetového činiteľa Viliama Paulinyho-Tótha (3. jún 1826, Senica – 6. máj 1877, Martin). Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici opäť pripravovalo v spolupráci s ďalšími inštitúciami usporiadanie kultúrneho podujatia spojeného s prednáškou o jeho živote a pôsobení. Žiaľ, pandemická situácia nám neumožnila plánované kultúrne podujatie v plnom rozsahu uskutočniť. V tejto súvislosti sme sa rozhodli prezentovať život a dielo osobnosti našich regionálnych dejín Viliama Paulinyho-Tótha tak, ako ho zachytili autorky Eva Fordinálová, Božena Juríčková a Dana Janáčková v kapitole s názvom „Významné osobnosti Senice“ v knihe „Senica dejiny mesta“:

Po otcovej smrti žil s matkou u príbuzných v Zemianskom Podhradí, od roku 1837 v rodine otčima D. Doležala v Modre. V rokoch 1834 – 1836 študoval v Senici, potom v Komárne, Modre, kde bol členom Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej. Na evanjelickom lýceu v Bratislave bol poslucháčom Ľ. Štúra. Pred revolúciou 1848 – 1849 bol pedagógom na lýceu v Kremnici. Počas nej vydal politický spis Vek slobody. Bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pôsobil v štátnych službách na župnom úrade v Trenčíne a ako hlavný slúžny v Bytči. V roku 1855 získal po svadbe šľachtický titul a k svojmu menu pripojil aj manželkino. Od roku 1860 sa venoval už iba národnej práci.

Aktívne sa zúčastnil na prípravách Memoranda slovenského národa (1861). V rokoch 1869 – 1872 bol poslanec uhorského snemu za dolnozemských Slovákov. Na sneme vystupoval na obranu národností a usiloval sa o zjednotenie slovenských politických síl pri obrane národných záujmov. Obzvlášť významný je jeho podiel pri založení a rozvoji Matice slovenskej, jej myšlienku šíril vo všetkých časopisoch, ktoré redigoval. Ako prvý podpredseda Matice slovenskej sa usiloval o rozvoj členskej základne. Názory na funkciu Matice slovenskej sformuloval v Príhlase Matice slovenskej (1867) a v prejavoch na valných zhromaždeniach. S F. V. Sasinkom zostavoval Letopis Matice slovenskej, zvlášť významnými sa stali jeho obrany Matice slovenskej proti jej zatvoreniu (1875), ktoré publikoval v Národných novinách a v úvode k spisu Slovenské bájeslovie (1876). V roku 1869 sa zaslúžil o založenie Živeny, bol predsedom prípravného výboru pre založenie Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku, členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade a Matice srbskej v Novom Sade.

Poéziu začal tvoriť už v Modre a básnicky sa rozvinul v čase bratislavských štúdií. Zdôraznenie subjektívnej pozície romantického básnika badať už v jeho prvotinách i v autobiografickej poviedke Trinásta pieseň (Lipa 1862). V 60. rokoch tvoril vlastenecké a agitačno-politické básne často humoristicko-satiricky zamerané. Knižne vydal básnickú zbierku Staré a nové piesne V. Podolského (1866) a Básne Viliama Paulinyho-Tótha (1877). V próze bol predstaviteľom dokumentárne orientovaných diel slovenského romantizmu, ktorý našiel vyjadrenie v poviedkových súboroch Besiedky 1 – 4 (1866 – 1870) i v historických a spomienkových poviedkach (Tri dni zo Štúrovho života, Trenčiansky Matúš, Volebné rozpomienky, Drotári, Slovenská vďačnosť). Je autorom politických pamfletov Politika oportunity a Dualizmus a historické právo, ktoré vychádzali z ideí Memoranda slovenského národa (1861). Ešte ako vychovávateľ v Príbelciach vytvoril veršovanú skladbu Ľudská komédia (publikovaná až v Sokole 1862). V ďalšom období písal veselohry: Kocúrkovský bál, Pansláv, činohra Dobrovoľníci sa nezachovala. Prekladal a voľne adaptoval prozaické a dramatické diela z viacerých európskych kultúr.

Výrazný podiel na rozvoji slovenského literárneho života mal aj ako literárny kritik a redaktor humoristického časopisu Černokňažník. V roku 1862 prebral od P. Dobšinského i Sokol, ktorý sa pod jeho vedením stal významným centrom národného kultúrneho života. Uplatnil v ňom aj svoje výtvarné nadanie ako ilustrátor. V rokoch 1863 – 1867 sa presunul s jeho redakciou do Skalice a po smrti K. Kuzmányho prešiel do Martina. Vzťah k hudbe prejavil založením jeho hudobnej prílohy Hlahol. V 60. rokoch sa podieľal na prípravách vydávania Pešťbudínskych vedomostí a publikoval v nich. V rokoch 1871 – 1874 ako hlavný redaktor Slovenských národných novín zdôrazňoval hlavné potreby slovenského národa a najmä vzrast národného povedomia. Prejavil to v publicistických cykloch Listy k slovenskému Tomášovi a Slovenčina v spoločenskom živote.

 

Prameň: FORDINÁLOVÁ, E., JURÍČKOVÁ, B., JANÁČKOVÁ, D.: Významné osobnosti Senice: Viliam Pauliny-Tóth. In: BENŽA, M. et al.: Senica dejiny mesta. 1. vyd. Senica: Mestský úrad v Senici, 1996, s. 185-186. ISBN 80-967521-5-4.

 

Mgr. Miroslav Koprla, PhD.

Záhorské osvetové stredisko Senica

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!