Skip Navigation or Skip to Content
Titulka   >  Spravodajstvo
publikované: 08.04.2026 - 18:00  //  aktualizácia: 08.04.2026 - 18:02  //  zobrazené: 1539

Krvavé boje, odvaha aj výnimočné výsady. Aké príbehy úkrýva listina kráľa Bela IV. z roku 1256, ku ktorej sa viaže prvá písomná zmienka o Senici?

Vznikla v časoch vrcholného stredoveku, keď si uhorský kráľ Belo IV. zachraňoval život útekom z bojiska pred Tatármi. Krajina bola po ich vpáde spustošená a o majetky sa bojovalo mečom. Dvaja šľachtickí bratia, patriaci do okruhu kráľových verných – Cosmas a Achilleus – prežili krvavé boje s Tatármi, ich ďalší brat v nich padol a Cosmas utrpel až dvanásť zranení. Ich odmenou za verné služby kráľovi boli výnimočné privilégiá: nemuseli platiť dane, mýto ani clo a nikto ich nemohol súdiť – okrem samotného kráľa. A práve v tejto dôležitej listine sa objavuje aj nenápadná zmienka: „obyvatelia Senice“. Samotná listina z roku 1256 sa však v origináli nezachovala a jej obsah poznáme len z neskorších odpisov a historických spracovaní. Čo všetko je možné vyčítať z listiny, ku ktorej sa viaže prvá písomná zmienka o Senici, zmapoval historik a kurátor Múzea Senica Tomáš Motus:

Rok 1256 nás vracia do obdobia vlády uhorského kráľa Bela IV. (1206 – 1270). Belo IV. bol ešte ako dieťa v roku 1214 korunovaný za mladšieho kráľa a fakticky sa stal spoluvládcom Uhorska po boku svojho otca Ondreja II. Vláda kráľa Ondreja II. bola charakteristická oslabením kráľovskej moci a masívnym presunom kráľovského majetku do rúk šľachty. Tento trend vyvrcholil vydaním tzv. Zlatej buly v roku 1222, ktorá výrazne posilnila postavenie šľachty na úkor panovníka.

Vzťahy medzi otcom a synom boli dlhodobo napäté, keďže mali odlišné predstavy o správe kráľovstva.
Po smrti Ondreja II. v roku 1235 sa preto Belo IV. usiloval o obnovu kráľovskej moci a centralizáciu krajiny. Jeho snahy však zásadne narušila invázia Mongolov, v dobových prameňoch označovaných ako Tatári. Vojsko chána Batu rozdrvilo kráľovské sily v bitke pri rieke Slaná v roku 1241 (na území dnešného Maďarska). Belovi IV. sa len s vypätím síl a za pomoci niekoľkých verných rytierov podarilo uniknúť. Na ceste k Viedni ho jeho bratranec, rakúsky vojvoda Fridrich II. Babenberský, podviedol a prinútil ho odovzdať tri kráľovské komitáty i osobné cennosti, ktoré mal pri sebe. Po vyplienení krajiny Mongoli v roku 1242 nečakane odtiahli a Belo IV. sa pustil do obnovy spustošeného kráľovstva. Práve s týmto obdobím obnovy súvisí aj prvá písomná zmienka o meste Senica.

Táto zmienka je však viac spätá s mestom Skalica, vtedy označovaným ako Zakalcha (Zakolcha), než priamo
so Senicou. Po odchode Tatárov bolo potrebné nanovo upraviť vlastnícke práva k hradným majetkom, ktoré boli počas vpádu neoprávnene obsadené. Belo IV. preto vyslal po celom kráľovstve kráľovských sudcov, aby tieto spory vyriešili. Medzi tých, ktorí sa obrátili na kráľa, patrili aj jeho verní šľachtici, grófi Cosmas a Achilleus. Tí ho požiadali, aby im potvrdil vlastníctvo územia Zakalcha, ktoré zdedili po svojom otcovi, no počas tatárskeho vpádu oň prišli.

Obaja bratia pravdepodobne patrili k okruhu kráľových verných, ktorí sa vyznamenali v bojoch po porážke pri rieke Slaná. Svoje nároky preto opierali nielen o dedičské právo, ale aj o verné služby panovníkovi. Kráľ ich žiadosti vyhovel najmä preto, že si pripomenul ich mimoriadne zásluhy. V bitke proti Tatárom bojovali obaja s veľkou odvahou, utrpeli viaceré zranenia a ich tretí brat v boji zahynul.

Neskôr, keď sa Belo IV. zdržiaval v Dalmácii, čelili bratia útokom rakúskeho vojvodu Fridricha II., ktorý bol kráľovým úhlavným nepriateľom. Cosmas bol po tom, čo „utrpel dvanásť zranení“, zajatý. Jeho brat Achilleus však pokračoval v obrane krajiny a podnikol odvážny výpad do Rakúska, pričom spustošil územie od Bratislavy až po Viedeň. Za ich oddané a odvážne skutky im kráľ potvrdil panstvo ich otca a udelil im rozsiahle privilégiá, ktoré im odovzdal kráľovský vicekancelár. Tieto privilégiá im poskytovali výraznú ochranu ich práv a postavenia. Nikto okrem kráľa – či už sudca, župan, dvorský úradník alebo akákoľvek iná autorita – nemal právo bratov súdiť ani ich akokoľvek obťažovať v súvislosti s ich majetkami a právami.

Zároveň im panovník udelil významné výsady v oblasti obchodu a dopravy. Bratia boli oslobodení od platenia poplatkov na mýtnych miestach a mostoch v rámci celého kráľovstva. Toto oslobodenie sa vzťahovalo na všetok tovar, ktorý prevážali, či už išlo o ich vlastný majetok alebo dary od kráľa. Listina kráľa Bela IV. z roku 1256 tento tovar podrobne opisuje. Okrem toho boli oslobodení aj od daní, peňažných poplatkov, tridsiatku (cla), soľných dávok a ďalších platieb vyberaných úradníkmi.

Súčasťou kráľovskej listiny bol aj podrobný opis hraníc darovaného územia. Takýto postup bol v stredoveku bežný a mal zabezpečiť právnu istotu pri udeľovaní majetkových práv. Hranice panstva boli v listine vymedzené pomocou prírodných prvkov a dobových orientačných bodov. Začínali na západe pri močaristej oblasti nazývanej Haynica, kde ústila do rieky Morava. Odtiaľ pokračovali po toku Moravy smerom na sever až k miestu, kde sa do nej vlievala rieka Welika. Následne hranica sledovala jej tok až k lokalite označenej ako Tozy. Ďalej viedla po starej obchodnej ceste z Čiech, známej ako Simaruth, až k močiaru Woysch na východe. Odtiaľ pokračovala cez rozsiahly lesný komplex nad miestom Berch, popri prirodzenej hrane terénu s lúkami, následne klesala dolinou k poľu nazývanému Hozumezew a pokračovala k prameňu rieky Haynicza, po ktorej toku sa uzatvárala späť k východiskovému bodu. Takto vznikol presne vymedzený a právne záväzný okruh územia.

Zvlášť cennou súčasťou listiny je aj uvedenie susedných území, ktoré umožňuje lepšie pochopiť dobové sídelné a mocenské pomery. V pôvodnom privilégiu ich otca z roku 1217 sa tieto údaje nespomínajú. Územie na západe a severe susedilo s českými krajinami, na východe s majetkami magistra Abu a Mikuláša. Na juhu listina uvádza susedstvo s „obyvateľmi Senice a Holíča“ (villani de Scinze et de Wywar). Práve táto formulácia má pre Senicu zásadný historický význam. Predstavuje totiž prvú známu písomnú zmienku o Senici, respektíve o existencii jej obyvateľov.

Z interpretačného hľadiska je pozoruhodné, že Senica je v listine uvádzaná prostredníctvom svojich obyvateľov, nie ako samostatne definované panstvo. Hrad Branč, s ktorým je Senica v neskorších obdobiach spájaná, sa v tom čase pravdepodobne ešte len budoval.

Z historických prameňov spracoval Tomáš Motus

FOTOGALÉRIA

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!