Významné osobnosti mesta Senica

V meste  Senica sa  narodili a pôsobili mnohé osobnosti, ktoré svojim dielom, prácou a životom zanechali a zanechávajú odkaz budúcim generáciám a natrvalo sa tak zapísali do histórie mesta Senica a Slovenska.

Július Adamiš - cirkevný historik, spisovateľ, kňaz
28.5.1885 Senica – 26.5.1971

Pochádzal z roľníckej rodiny. V Senici navštevoval základnú a meštiansku školu. V štúdiu pokračoval  na evanjelickom lýceu a teologickej akadémii v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako kňaz, z toho najdlhšie v Bratislave.
Ako autor cirkevných článkov prispieval do rôznych časopisov. Venoval sa dejinám slovenskej kultúry a publikoval životopisy cirkevných a kultúrnych dejateľov. Jeho najhodnotnejšou prácou bola publikácia o živote slovenských študentov na bratislavskom evanjelickom lýceu.

Jozef Bánsky – literárny historik, bibliograf a prekladateľ
31.12.1919 Senica, Kunov – 18.1.1956 Torysky. Pochovaný v Senici

Meštiansku školu vychodil v Senici, reálne gymnázium absolvoval v Trnave, Filozofickú fakultu UK v Bratislave, slavistiku na univerzite v Halle – Witenbergu a na univerzite vo Viedni. V rokoch 1948 – 1956 pracoval v Univerzitnej knižnici v Bratislave, neskôr ako externý prednášateľ  poľskej literatúry na FFUK. Zbieral materiály k bibliografii slovanských prác na Slovensku, udržiaval styky s predstaviteľmi slavistiky  v zahraničí. Prekladal z poľštiny, francúzštiny a nemčiny. Zahynul pri leteckej katastrofe
 

Martin Bartoň - richtár v Čáčove
19.1.1799 Senica Čáčov – 13.10.1848 Senica

Po likvidácii jesennej výpravy  a odchode dobrovoľníkov v septembri 1848 rozpútali maďarské úrady rozsiahlu akciu na potrestanie buričov a panslávov. Jedným z nich bol aj Hurbanov dôverník ,čáčovský richtár a mlynár Martin Bartoň, ktorý bol pre svoju vieru v slobodný život Slovákov, ktorú predniesol prečítaním Hurbanovho letáku  zatknutý, obvinený z vlastizrady a odsúdený k trestu smrti. 13.októbra 1848 bol  popravený na Surovinách, na mieste ktoré bolo vybrané, aby bolo dobre vidno z hlbockej fary. Neskôr boli telá štyroch popravených prevezené do Senice, kde mali dôstojný pohreb. Na mieste popravy odhalili v roku 1948 Pomník povstania.

Ján Bežo -  slovenský učiteľ a nakladateľ
21. 3 1842  Nitrianska Streda –  24. 7 1905 Senica

Ján Bežo sa narodil v Nitrianskej Strede. Gymnázium navštevoval v Modre a v Bratislave, učiteľský ústav v Šoproni. Vyučoval v Šoporni, v Uhrovci, v Beckove a od 21. septembra 1862 v Senici. V r. 1867 navštívil Nemecko, Švajčiarsko a Taliansko, kde študoval vyučovacie metódy na základných školách. Po 27 rokoch učiteľského pôsobenia sa v júli 1888 dobrovoľne vzdal učiteľského povolania a založil v Senici tlačiareň. V dejinách slovenskej kultúry sa spomína najmä ako autor početných učebníc pre národné školy. V Senici nadviazal priateľské styky s J. M. Hurbanom. Ján Bežo náhle zomrel v Senici 24. júla 1905.

 

Malvína Boorová – Gašparová – spisovateľka a publicistka
26.7.1889 Senica – 26.6.1935 Holíč

Pochádzala z učiteľskej rodiny. Jej otec Pavel Gašpar bol správca a učiteľ  evanielickej školy v Senici. Po roku 1918 sa stal prvým slovenský, školským inšpektorom. Po ukončení ľudovej školy v Senici študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. Pôsobila v Starej Turej a Holíči. Tam spolu s manželom Petrom Boorom( ev. farárom seniorom) nacvičovala  divadelné hry. Písala pre deti básne a scénky. Pre dospelých napísala  divadelné hry : Ženích, Slováci alebo pán župan z Turecka, Judáš. Pracovala v Živene a MS. Bola matkou prof. Jána Boora, významného slovenského divadelného vedca a prekladateľa.
 

Jozef Bošianský (Bossanyi) – kňaz, pedagóg, historik, prírodovedec, amatérsky entomológ
4.3.1855 Senica – 4.12.1946 Nitrianske Pravno

Strednú školu a kňazský seminár navštevoval v Nitre. Neskôr študoval v Budapešti. V roku 1877 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Do roku 1882 vyučoval na piaristickom gymnáziu v Nitre latinčinu, gréčtinu, nemčinu, odkiaľ odišiel do Novák, kde pôsobil ako rímskokatolícky farár a dekan. Na odpočinku žil v Nitrianskom Pravne kde ho očarila príroda. Bol jedným z významných propagátorov turistiky na Hornej Nitre. Do pamätí  sa zapísal aj tým, že na prelome storočia založil v Chvojnici rezbársku dielňu na výrobu drevených hračiek, čím chcel aspoň trošku zmierniť nevídanú biedu tamojšieho ľudu.

Martin Miloš Braxatoris-Sládkovičov  - básnik, prozaik, redaktor, prekladateľ
2.05.1863 Banská Bystrica – Radvaň -  26.08.1934 Senica

Martin Miloš Braxatoris bol slovenský spisovateľ, redaktor, prekladateľ. Narodil sa v roku 1863 v Banskej Bystrici – Radvani. Jeho otec bol významný slovenský básnik Andrej Sládkovič, matka Antónia Júlia rod. Sekovičová, mal dvoch bratov a dve sestry.
S manželkou Matildou, rod. Štollmanovou, mal dve dcéry   a troch synov. Základnú školu navštevoval v rodnej Radvani, v rokoch 1874 - 1879 absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici, nasledujúce tri roky študoval na lýceu. Od roku 1882 sa venoval štúdiu teológie v Bratislave, v Rostocku a na univerzite v Lipsku. V roku 1887 bol Martin Braxatoris vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil u Andreja Seberíniho v Nadlacu (Rumunsko), krátko u Fridricha Baltíka v Liptovskom Mikuláši a Jána Lešku v Brezovej pod Bradlom, od roku 1892 bol evanjelickým farárom v Senici, kde pôsobil až do svojej smrti.

Pavol  Braxatoris – právnik ,textár, libretista
4.2.1909 Senica – 19.1.1980 Bratislava

Narodil sa ako siedme dieťa v poradí, jeho otec bol evanjelický kňaz, básnik a prekladateľ Martin Miloš Braxatoris, jeho starý otec bol známy slovenský básnik a evanjelický kňaz Andrej Braxatoris známejší pod pseudonymom Andrej Sládkovič. Absolvoval gymnázium v Skalici. V období štúdia na gymnázií sa zoznámil s Gejzom Dusíkom. V rokoch 1928 - 1933 vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe. Tu napísal aj svoje prvé texty. Po absolvovaní práva na Karlovej univerzite začal pracovať ako úradník v Senici. Od roku 1945 pracoval ako vedúci sekretariátu Zväzu slovenských skladateľov. Spolupracoval s hudobným skladateľom Gejzom Dusíkom. Vytvorili vyše 200 populárnych piesní. Spoločne sa podpísali pod piesne Rodný môj kraj, Tak nekonečne krásna, Marína, Čo sa mi môže stať, Len bez ženy, Tak smutno mi je bez teba, Keby som sa nebál, Mám ja klavír, Zvony domova, Pieseň o rodnej zemi či Ja som optimista. Za vyše 40 rokov spolupráce vytvorili 7 operiet, ktoré uviedli mnohé divadelné scény našej vlasti, niektoré z nich i zahraničné.

Daniel Dubravius – evanjelický  kňaz  a cirkevný  hodnostár,  náboženský  spisovateľ
15. 10. 1595 Žilina – 7. 2. 1655 Senica

Študoval na univerzite vo Wittenbergu, pôsobil v Bytči, Brezne, Trenčíne, v Martine, Predmieri a od roku 1641 v Senici. Bol nitrianskym  superintendentom. Venoval  sa  teologicko-filozofickým polemikám, je autorom príležitostných latinských  básni, prekladal náboženské texty z nemčiny. Počas jeho pôsobenia v Senici sa začala viesť matrika pokrstených pre Senicu, Čáčov, Kunov a Sotinu.

Dušan Fajnor – kňaz, cirkevný hodnostár
20.11.1876 Senica – 9.4.1933 Bratislava, pochovaný v Modre

Slovenský evanjelický biskup, cirkevný hodnostár, náboženský spisovateľ. Narodil sa 20. novembra 1876 v Senici. Syn Štefana Fajnora, po matke bratranec M. R. Štefánika. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v Uherskom Hradišti, v Soproni, v Szarvasi, právo a klasickú filológiu na univerzite v Budapešti, teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove a na univerzite v Rostocku. Za kňaza bol vysvätený r. 1902 a dr. h.c. na univerzite v Kaunase r. 1932. V rokoch 1902 - 1928 pôsobil ako evanjelický farár v Čáčove a svojou láskavosťou a dobroprajnosťou ku každému občanovi bez rozdielu náboženstva predchádzal svojich predchodcov. Po 26 rokoch, 1. augusta 1928, však musel Čáčov opustiť. Vyvolaním za biskupa sa jeho pôsobiskom stala Modra. Pri odobierke sa lúčil s čáčovanmi slovami: "Telom odchodím z Čáčova, ale duchom, ktorým som k nemu tak prirastený i naďalej v ňom ostávam". V roku 1932 rozhodlo Obecné zastupiteľstvo o určení  Dr. Dušana Fajnora za čestného občana obce.
Dr. Dušan Fajnor bol postupne nitrianskym seniorom, biskupom západného dištriktu a generálnym biskupom Slovenskej ev. cirkvi a. v. Podieľal sa na obranných bojoch slovenských evanjelikov proti maďarizácii pred rokom 1818 , bol spolutvorca ústavy vzniknutej ČSR.

Štefan Fajnor – advokát , hudobný skladateľ
16. februára 1844  Brezová pod Bradlom - 26. 4.1909  Viedeň, pochovaný v Senici

Študoval na lýceu v Bratislave, právo v Budapešti a v Bratislave. Bol advokátskym koncipientom  u J . Francisciho v Liptovskom sv. Mikuláši,  u M. Mudroňa v Bratislave a u J. Koronthályho v Senici. Ako samostatný advokát  pôsobil v Senici od roku 1869. Advokát Štefan Fajnor bol obhajcom viacerých národných buditeľov, ktorí mali v čase maďarizácie problémy s vtedajším režimom. Vzťah k veciam národným dostal už v rodinnom zázemí. Matka Šefana Fajnora bola sestrou Samuela Jurkoviča, zakladateľa Gazdovského spolku v Sobotišti, prvého úverového družstva na svete. Za manželku mal Štefan Fajnor staršiu sestru matky generála Milana Rastislava Štefánika. Jeho dielo sa prenáša aj do súčasnosti. Veď je autorom hudby k dodnes jednej z najznámejších slovenských hymnických piesní. Zhudobnil totiž báseň Karola Kuzmányho „Kto za pravdu horí.“ A hudbou doplnil aj niektoré básne Svetozára Hurbana Vajanského, rodáka z Hlbokého. Štefan Fajnor zomrel 26. apríla v Viedni 1909, po operácii žalúdka. V Senici ho pochovali 29. apríla.

Ľubomír Feldek -  spisovateľ
09.10.1936 Žilina

Pochádza z úradníckej rodiny a vzdelanie získaval v Senici, v Žiline, kde v roku 1954 aj zmaturoval a po skončení strednej školy študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ musel v októbri 1958 odísť v súvislosti s politickou perzekúciou otca a zároveň mu na jeden rok zamedzili možnosť uzavrieť vysokoškolské štúdium štátnou skúškou (namiesto r.1958 ju vykonal až r.1959). V rokoch 1960-61 pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 1961-1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a v rokoch 1973-1986 vedúcim redaktorom oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie a súčasne dramaturgom divadla Nová scéna v Bratislave. V roku 1989 protestoval proti uväzneniu Václava Havla, podpísal politický manifest Několik vět a v novembri sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa denníka Verejnosť. V súčasnosti žije v Prahe a Bratislave

Cyril Gallay - slovenský básnik, prekladateľ a pedagóg
13. 3. 1857 Ratková –  18. 3. 1913 Senica

Učiteľ, básnik, prekladateľ. Používal pseudonym Strýčko Gallay. Narodil sa v rodine notára a vzdelanie získal v Revúcej a v Lučenci. Od roku 1875 pôsobil v Čáčove ako učiteľ a zostal tu až do svojho dôchodku v roku 1909. Počas účinkovania nedbajúc na maďarské zákony vyučoval a vychovával v národnom duchu a z jeho školy pochádzali neskorší poslanci Československého parlamentu Pavel Macek a Martin Oríšek.V roku 1882 debutoval so zbierkou básní Slzy osudu. Ďalšie svoje diela publikoval najmä v časopisoch (Orol, Včelka, Slovenský týždenník, Noviny mladých, Zornička, Dom a škola a i.). Písal články o výchove mládeže v rodinách, state s národnou tematikou, náboženské diela, prekladal diela svetovej literatúry, venoval sa tvorbe pre deti a mládež a napísal tiež činohru, ktorá sa hojne hrávala na dedinských ochotníckych divadlách. Publikoval dialektologické výskumy ratkovského a senického nárečia a taktiež napísal učebnicu fyziky pre národné školy, ktorá bola súčasťou Školníka pre školy evanjelické, vydaného nitrianskym seniorátom v roku 1901.

Pavol Gašpar – hudobný pedagóg
20. 8. 1857 Senica, Čáčov - 6. 9. 1950  Senica

Na podnet J. M. Hurbana, ktorý ho vyučoval náboženstvo, šiel študovať na Gymnázium v Martine, potom Přerova a Učiteľský ústav absolvoval v Šoproni. Š. Fajnor mu zasa odporučil, vzhľadom na jeho talent, štúdium na organovej škole v Prahe. Po jej absolvovaní v roku 1882 si ho evanjelická cirkev v Senici zvolila za kantora a učiteľa. Tu pôsobil 42 rokov. Po roku 1918 sa stal prvým slovenským školským inšpektorom, tejto funkcie sa však zakrátko vzdal a vrátil sa k učiteľovaniu. S kníhtlačiarom J. Bežom vydávali školské učebnice, viedol spevácky zbor a v Ruppeltových Zvonoch uverejnil niekoľko  vlastných speváckych zborov

Cyril Horváth – právnik, národovec
24. 9.1864 Martin - 2. 8. 1931 Bratislava

Otec spisovateľa Ivana Horvátha. Od roku 1901 pôsobil v Senici ako advokát, notár, neskôr prednosta Tatra banky. Spolupracoval so Štefanom Fajnorom pri organizovaní kultúrno-spoločenského života v Senici, signatár martinskej Deklarácie slovenského národa. Mal štyri deti, najmladším bol spisovateľ Ivan Horváth, známy senický advokát.
 

Ivan Horváth – prozaik, publicista, prekladateľ, autor termínu nadrealizmus, verejný činiteľ
26. 7. 1904 Senica – 4. 9. 1960 Bratislava

Narodil sa ako tretie dieťa v rodine právnika Cyrila Horvátha. Jeho starý otec Jozef Horváth bol evanjelický farár v Martine, teta Marína Oľga Horváthová bola známa ochotnícka herečka. Po skončení evanjelickej Ľudovej školy v Senici bol v rokoch 1914 - 1919 žiakom evanjelického maďarského lýcea v Bratislave. Po vzniku Československej republiky prešiel z maďarského lýcea na slovenské gymnázium, kde v roku 1922 zmaturoval. Potom sa stal študentom Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, no po absolvovaní dvoch semestrov pokračoval od roku 1923 v právnických štúdiách v Bratislave a súbežne na Vysokej škole politických vied v Paríži, kde absolvoval diplomatickú sekciu. V roku 1948 bol vymenovaný za Československého veľvyslanca v Budapešti, ale v decembri 1950 bol zatknutý a obvinený z nepriateľskej činnosti proti Československému štátu. V apríli 1954 bol odsúdený za velezradu a špionáž na dvadsaťdva rokov straty slobody. Vo väzení prežil deväť rokov - v decembri 1959 mu bol rozhodnutím prezidenta zvyšok trestu odpustený. Po prepustení krátko pracoval ako úradník v Bratislave. Zomrel 4. septembra 1960. V roku 1963 bol „stranícky a občiansky“ rehabilitovaný a vtedajšia Československá vláda mu udelila Rad práce in memoriam.

Jozef Miroslav Hurban -  prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 - 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban.
19. 3. 1817  Beckov –  21. 2. 1888 Hlboké

Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch 1826 – 1830 navštevoval mestskú školu v Trenčíne, potom v rokoch 1830 – 1840 evanjelické lýceum v Bratislave. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Vysvätený za kňaza bol v roku 1840. Chcel pokračovať v štúdiu v Nemecku, no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, od roku 1843 bol farárom v Hlbokom. V roku 1860 dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku 1866 bol po smrti Karola Kuzmányho istý čas superintendentom slovenskej evanjelickej patentálnej cirkvi. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský).

Vladimír Jamárik – pedagóg,  amatérsky archeológ
21.9.1921 Kunov – 5.9.2011 Senica

Ako učiteľ pôsobil v Častkove, Jablonici a Senici. Sústavne sa venoval archeologickému prieskumu severnej časti Zahoria a Myjavskej pahorkatiny. V roku 1958 založil v Senici Okresný vlastivedný krúžok, ktorého činnosť sa zameriavala na prednášky, výstavy a vlastivedné vychádzky, publikovanie a zberateľstvo starej tlače. Dlhoročne spolupracoval pri prieskumoch s Archeologickým ústavom SAV v Nitre. V roku 1983 daroval Záhorskému múzeu v Skalici zbierku  svojich archeologických nálezov.Pri príležitosti 750 výročia mesta Senica  vydal knihu Neznáma Senica.

Cyril Kresák – hospodársky pracovník, politik
25. 4. 1863  Dolný Kubín - 13. 4. 1945  Senica

Po ukončení štúdia v roku 1882 až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1925 pracoval v oblasti peňažníctva. Jeho meno je spojené predovšetkým s Tatra bankou, hoci svoju profesionálnu dráhu bankového úradníka začal ako účtovník v Turčiansko - Sväto - Martinskej sporiteľni. Do služieb Tatra banky vstúpil v  roku 1888, v roku 1889 bol poverený funkciou účtovníka v novozaloženej filiálke Tatra banky v Senici, ktorá sa až do roku 1913 stáva miestom jeho pôsobenia, pričom pravdepodobne v roku 1896 vymenil vo funkcii jej správcu Štefana Fajnora. Od roku 1906 sa spolu s ostatnými správcami filiálok zúčastňuje na zasadnutiach direktória Tatra banky v Martine, čo mu do istej miery umožnilo vyjadrovať sa k dôležitým rozhodnutiam banky. Z titulu funkcie správcu filiálky Tatra banky sa stal predsedom dozorného povereníctva Myjavskej banky, Obchodnej banky v Skalici, Trnavskej a vidieckej ľudovej banky.

Jozef Lukáčik – učiteľ
3.3.1904 Senica – 28.3.1970 Senica

Vyrastal na majeri Suroviny, kde bol  jeho otec hospodárom. Učiteľský ústav absolvoval v Modre. Ako učiteľ pôsobil v Šaštíne a od roku 1937  bol riaditeľom katolíckej  školy Senici. Básnické pokusy Jozefa Lukáčika majú náboženský charakter. Hlavnú pozornosť venoval životu a dielu významných osobností pôsobiacich v Senici a okolí. V 50 -  tých rokoch bol pre svoje náboženské presvedčenie zbavený postu riaditeľa neskôr aj učiteľa. Živil sa ako organista, zomrel  za organom počas bohoslužieb

Ján Majerník – spisovateľ, prekladateľ, redaktor
20. 7. 1936 Senica - 9. 7. 2021 Bratislava

Do základnej školy chodil v Senici, v Ladcoch a v Nových Zámkoch. Maturoval na Gymnáziu v Nových Zámkoch roku 1954. Štúdium FF UK v Bratislave slovenčinu, ruštinu ukončil roku 1959. Pracoval ako redaktor mesačníka Mladá tvorba (1958 – 1961), na Slovenskom ústredí knižnej kultúry (1963 – 1968), v redakciách časopisov Knižná kultúra a Universum (1960 – 1970). Učil na slovenskom gymnáziu v Dunajskej Strede (1970 – 1972), bol pracovníkom Obvodného kultúrneho a spoločenského strediska (1973 – 1980) v Bratislave, potom sa stal spisovateľom a prekladateľom v slobodnom povolaní (1980 – 1992) a spolupracoval s literárnymi časopismi, najčastejšie s redakciou Romboidu. Bol redaktorom (1992 – 1995), neskôr šéfredaktorom Literárneho týždenníka (1995 – 1996), naposledy pracoval v Národnom literárnom centre.

Viac tu: https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/majernik-jan/

Tobiáš Masník – kňaz, učiteľ, spisovateľ
28.10.1640 Zemianske Kostoľany – 28.7.1697 Uhrovec

Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a na univerzite vo Wittenbergu a Jene. V rokoch 1668 – 1669 pôsobil ako rechtor v Senici. Je jedným z predstaviteľov barokového slavizmu na Slovensku. Pre slovenskú kultúru majú najväčší význam jeho spisy Vyvolená Boží vinice obnovená o dejinách reformácie, v ktorej podáva obraz vývoja reformácie a protireformácie a Zpráva písma slovenského o propagácii slovenského jazyka. V roku 1896 napísal J. Mocko stať „Tobiáš Masník, mučedlník pravdy božej

Ján Mudroch - maliar
28.3. 1909 Sotina, Senica - 4.2. 1968 Bratislava

Ján Mudroch pochádzal z početnej rodiny kožušníka a neskôr roľníka Pavla Mudrocha a Anny, rodenej Kotešovej. Ako najstarší spomedzi siedmich súrodencov, štyroch chlapcov a dvoch dievčat, ani nemohol pomýšľať na umeleckú dráhu. Počas zamestnania  v Bratislave navštevoval súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave  a potom v roku 1930 odišiel   študovať do Prahy.  Bol prvým rektorom Vysokej školy výtvarného umenia v Bratislave. Podieľal sa na vydávaní odborných časopisov a surrealistických zborníkov (Sen a skutočnosť). Predstaviteľ Generácie 1909 sa vyznačoval motivickým zameraním na ženu a kytice, statické, symbolické námety. Pod vplyvom Rembrandtovho temnosvitu a farebnosti tvoril najmä svoje diela vojnového obdobia

Pavel Mudroch –  povstalecký veliteľ, organizátor armádneho športu
31. 8. 1910 Sotina, Senica - 23. 10. 1944 Podkriváň, pochovaný v Brezovej pod Bradlom

Brat Jána Mudrocha. Po absolvovaní gymnázia, študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Od 1934 dôstojník z povolania. Zaslúžil sa o založenie oddielu armádnych športovcov v Bratislave. Patril medzi najlepších armádnych reprezentantov v šerme šabľou a fleuretom na Slovensku. Od roku 1939 spolupracoval s odbojovými skupinami pri organizovaní ilegálnych prechodov českých vlastencov z Čiech cez Slovensko na Balkán a do západnej Európy. V 1941 bol odvelený na východný front, kde utrpel zranenie oka. Po vypuknutí SNP odišiel 1. septembra 1944 na povstalecké územie ako veliteľ delostrelectva 21. pešieho práporu Váh a Tretej taktickej skupiny Prvej československej armády na Slovensku. Zahynul v mínometnej paľbe na pozorovateľni v Podkriváni. Jeho ostatky boli prenesené v roku 1948 do Brezovej pod Bradlom, kde ich uložili v Pomníku padlých partizánov spolu s ďalšími siedmimi padlými, aj s autorom náhrobku architektom Dušanom Jurkovičom. V roku 1946 ho in memoriam vyznamenali Radom SNP a o rok neskôr mu udelili titul MUDr.

Ján Mocko – evanjelický  kňaz
26. 1. 1843 Senica - 16. 11. 1911 Senica

Významný cirkevný a literárny historik, kňaz, ktorého výskumy patria k dôležitým prameňom staršej slovenskej literatúry.
Jeho manželkou bola staršia dcéra Andreja Sládkoviča – Oľga. V rokoch 1855 - 57 študoval na gymnáziu v Modre, 1857- 63 v Bratislave, 1864 v Banskej Bystrici, kde maturoval, 1864 – 67študoval teológiu v Bratislave, Rostocku a v Erlangene. V roku 1870 bol vysvätený za kňaza. Po štúdiách bol tri roky vychovávateľom  v šľachtickej  rodine  Marschallovcov  vo   Vámosmikole  (MR), od roku 1872 kaplán a administrátor v Starej Turej a v Čáčove, 1876 - 1904 farár v Čáčove, súčasne 1879 - 1899 konsenior, 1899-1902 senior Nitrianskeho seniorátu. V roku 1901 ťažko ochorel a od roku 1904 žil na dôchodku v Senici.

Ján Náhlik – technik, fotograf, zakladateľská osobnosť klubu Retina
16.8.1922 Ružomberok – 24.8.1989 Senica

Od roku 1932 žil v Senici. Prvý fotoaparát  dostal ako 10 - ročný a tým sa začala jeho láska k fotografovaniu s vlastnou koncepciou obrazového prejavu. Patril k zakladateľom a pilierom modernej slovenskej fotografie 20. storočia. Od roku 1943 pravidelne vystavoval, v 1944 získal prvé medzinárodné ocenenie.  Zúčastnil sa na vyše 250 výstavách doma aj v zahraničí, prezentoval sa v 16 -tich krajinách sveta a za svoju tvorbu získal rad ocenení. Jeho rozpätie tvorby bolo úžasne široké, od štruktúr cez zátišia, portréty a krajiny - obsiahol všetky oblasti či už reportážnej, alebo dokumentárnej fotografie. Je autorom príručky Fotografovanie na cestách a fotopublikácie Malé a Biele Karpaty.
 

Laco Novomeský -  slovenský komunistický politik, básnik, redaktor, novinár, publicista
27. 12. 1904 Budapešť – 4. 9. 1976 Bratislava

Pochádzal z rodiny krajčíra, ktorý sa presťahoval zo Senice do Budapešti. Do školy začal chodiť v Budapešti, neskôr pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal učiteľovanie, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda chudoby. V roku 1929 začal pracovať v redakcii Rudého práva v Prahe. Nasledujúce roky pracoval vo viacerých tlačových orgánov KSČ. Patril k avantgardnej skupine DAV. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko.
Bol jedným z popredných organizátorov SNP, členom V. ilegálneho vedenia KSS. Na zjazde KSS v roku 1950 bol obvinený zo slovenského nacionalizmu a v roku 1951 zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia. V tomto čase nemohol publikovať. V roku 1956 bol prepustený, do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. Od roku 1970 bol vážne chorý. Prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli.

Martin Orgoník Kunovský - roľník, básnik
28.5.1887 Senica - Kunov – 17.3.1916 Bratislava

Aktivizoval sa v politicko – osvetovej práci na Záhorí. Po bojoch na srbskom a talianskom fronte sa po návrate do bratislavských kasární  na protest proti vojne  zastrelil. Jeho tvorbu zozbieral a v roku  1929 pod názvom City srdca vydal Ľ. Kűhn




 

Pavol Országh–Hviezdoslav – slovenský básnik, spisovateľ, prekladateľ, právnik
2.2.1849  Vyšný Kubín – 8.11.1921 Dolný Kubín

Základné vzdelanie nadobudol na rodnej Orave. Ako žiak dosahoval veľmi dobré študijné výsledky. Pre jeho ďalší, najmä národný vývin mal veľký význam leštinský učiteľ Adolf Medzihradský, ktorý ho pripravoval aj na štúdium na maďarskom gymnáziu v Miškovci (1862 – 1865). Tam získal aj potrebnú znalosť maďarčiny, v roku 1865 sa  vracia domov na Slovensko a nastupuje na evanjelické lýceum v Kežmarku, kde zavŕšil stredoškolské štúdiá roku 1870. Po ukončení gymnaziálnych štúdií sa presťahoval do Prešova, kde študoval na Právnickej akadémii (1870 – 1872). Advokátske skúšky zložil roku 1875 v Budapešti. Roku 1919 ho poctili čestným doktorátom filozofie (PhDr. h. c.) na Karlovej univerzite v Prahe. Ako advokátsky koncipient pôsobil  v mestách ako Dolný Kubín, Martin a Senica ( u Štefana Fajnora). V roku 1875 si v Námestove otvoril samostatnú advokátsku prax. Všetky svoje tvorivé roky tak prežil na Orave, kde pôsobil taktiež ako člen súdu alebo vedúci filiálky Tatrabanky. V roku 1876 odišiel do Dolného Kubína, kde sa stal sudcom, a v máji sa oženil s  dcérou miestneho evanjelického seniora. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. Krátko na to sa v roku 1921 začal rapídne zhoršovať jeho zdravotný stav, a po liečení v Prahe a Luhačoviciach napokon zomrel v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Štefan Pilárik st. – kňaz, spisovateľ
1615 Očová – 8.2.1693 Neusalz, Nemecko

Študoval v Bardejove a B. Bystrici. Od r. 1639 pôsobil v Očovej ako kaplán. Po odobratí kostola odišiel za farára do Dolnej Strehovej a odtiaľ do Spišskej Teplice, kde prevzal faru po bratovi Jánovi. Výrazom túžby po kresťansky chápanej sociálnej spravodlivosti z tých čias je jeho modlitebná knižka Favus distillans, to jest Strd tekaucy utěšenych, srdečnych a nabožnych modlitéb . Zložitosť doby ilustruje jeho práca Currus Jehovae mirabilis  (Podivuhodný voz boží).
Od r. 1625 bol farárom v Beckove, ktorý musel neskôr opustiť pre spor s jezuitmi. Ako farár v Senici sa pri nájazde Turkov r. 1663 dostal do ich zajatia. Tieto trpké zážitky opísal v pozoruhodnej básnickej skladbe Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána. K nej priložil aj mravno-náboženskú báseň Píseň o zemi Uherské a básnické zamyslenie Rozjímání.
V dôsledku prenasledovania evanjelických kňazov musel odísť do exilu. Ani tu neustal v aktivite. V mestečku Neusaltz dal vybudovať kostol a založil evanjelický zbor tam žijúcich Slovákov.

Ladislav Paulíny -  kňaz ,spisovateľ, publicista
1.7.1815 Zemianské Podhradie – 25.4.1906 Senica

Pôsobil ako kaplán na Myjave, farár v Prietrži. Na dôchodku žil v Senici u dcéry Ľudmily a zaťa kníhtlačiara Jána Bežu. Patril k najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra, aktívny člen Spoločnosti česko-slovanskej, účastník Slovenského povstania 1848-49 a jeho troch dobrovoľníckych výprav. Od študentských čias bol literárne činný. Jeho najvýznamnejším dielom je alegorická básnická skladba Hrdoš alebo stratený generál. V publicistike sa zameral na osvetľovanie národnej a cirkevnej histórie (Dejepis superintendencie nitrianskej v štyroch zväzkoch), je tiež autorom biografických článkov o J. Kaledánovi, D. Krmanovi, Š. Moyzesovi.
 

Viliam Paulíny Tóth -  spisovateľ, novinár, redaktor, politický a kultúrne osvetový činiteľ.
3.6.1826 Senica – 6.5.1877 Martin

Viliam Pauliny -Tóth   syn evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho a Kristíny, rod. Dedinskej. Keď mu zomrel otec, mal Viliam ešte len 18 mesiacov. V roku 1836 odišiel do Komárna na tamojšiu maďarskú školu. Po návrate z Komárna však musela národne cítiaca matka isté momenty v jeho myslení korigovať. Podľa jeho vlastného svedectva použila aj Kollárovu Slávy dcéru, ktorou kompenzovala v komárňanskej škole nadobudnutý obdiv k maďarskej poézii. V rokoch 1838 – 1843 pokračoval Pauliny v štúdiách na modranskom gymnáziu, ktorého správcom bol Karol Štúr. V školskom roku 1843/1844 bol už Pauliny na evanjelickom lýceu v Bratislave. Študoval právo, filozofiu, filológiu, históriu a teológiu.
 

Alžbeta Pokorná – výtvarníčka, ilustrátorka, mecenáška
8.4.1885 Senica – 20.3.1962 Senica

Študovala výtvarné umenie vo Viedni. Bývala v senickom kaštieli Machatka, kde dávala hodiny výtvarne nadaným deťom. Získané finančné prostriedky rozdeľovala chudobným rodinám. Bola bezdetná  a podporovala cca 50 detí, ktorým bola krstnou mamou. Kaštieľ Machatka darovala mestu s podmienkou doživotného práva užívania sestier Markovichových, ktoré boli prvými učiteľkami výtvarného odboru na Ľudovej škole umenia v Senici. Ilustrovala detské náboženské knihy, ktoré v 40 – tých rokoch vychádzali v Spolku svätého Vojtecha v Trnave

Peter Steyer – sochár, výtvarný pedagóg
30.3.1927 Senica

Jeho otec bol riaditeľom daňového úradu. Matkina priateľka Alžbeta Pokorná, vidiac u malého chlapca vlohy pre umenie, zohrala pozitívnu úlohu pri výbere jeho povolania. Umelecká atmosféra v kaštieli, v ktorom je dnes Záhorská galéria, natoľko ovplyvnili malého Petra Steyera, že gymnaziálne štúdiá v Malackách a Bratislave boli už jasnou orientáciou na umenie. Úspešne urobil prijímacie skúšky na Akadémii výtvarných umení vo Viedni a stal sa žiakom profesora Jozefa Müllnera. Neskôr študoval v Berlíne na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Scheibeho. Do jeho života hlboko zasiahla spolupráca s archeológom H. Lenzenom. Do roku 1965 pôsobil ako fotograf, a reštaurátor v Iraku a Turecku na archeologických vykopávkach ako člen Nemeckého archeologického inštitútu v Istambule. Žije v Nemecku a po návrate od roku 1965 sa venuje vlastnej sochárskej tvorbe a pedagogickej činnosti na škole v Pforheizme v rokoch 1972 - 87. Vystavoval na mnohých výstavách v Nemecku a v zahraničí v Bagdade, Istambule, Paríži, Viedni a New YorkuJeho  socha s názvom Dojčiaca zdobí obradnú sieň mestského úradu. Mestu Senica ju daroval po tom, čo v roku 1996 bol hosťom slávnostných podujatí k 600. výročiu udelenia mestských výsad Senici.

Ľudovít Šimko st. – lekár, politik, signatár Martinskej deklarácie.
6. 9. 1859 Martin -  13. 8. 1945 Senica

Študoval na gymnáziu v Martine, kde sa zapojil do národne - kultúrnej práce v rámci činnosti Slovenského spevokolu. Po zrušení martinského gymnázia v roku 1874 študoval v Prešove. Študoval medicínu na univerzite vo Viedni, ktorú ukončil v roku 1883. Počas štúdií vo Viedni bol v rokoch 1880 -1881 pokladníkom a v rokoch 1882-1883 predsedom slovenského akademického spolku Tatran.
Od roku 1884 pôsobil ako súkromný lekár v Senici, neskôr, v rokoch 1924 -1936 ako okresný lekár. Bol osobným lekárom Jozefa Miloslava Hurbana.
Ako člen Slovenskej národnej strany sa zúčastnil volebných bojov na podporu slovenských kandidátov za poslancov do uhorského snemu, za čo bol súdne stíhaný. Bol členom SNR a v rokoch 1918-1920 poslancom Revolučného národného zhromaždenia. Zastával aj viacero funkcií v evanjelickej cirkvi: od roku 1899 zastával funkciu dozorcu nitrianskeho seniorátu, po roku 1918 dozorcu západného dištriktu.
Bol predsedom správy Roľníckej vzájomnej pokladnice v Modre a Hospodárskeho družstva v Senici. Bol propagátorom včelárstva. Po roku 1918 prispieval do rôznych časopisov článkami o politike, cirkevnej problematike a hospodárení.

Ľudovít Šimko ml. - vojak, organizátor a veliteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek v roku 1918
29. 7 1870 Senica – 29. 11. 1938 Olomouc, pochovaný v Senici

Počas prvej svetovej vojny ako dôstojník velil na východnom, rumunskom a talianskom fronte. Po vzniku ČSR bol  organizátorom a prvým veliteľom slovenskej dobrovoľníckej jednotky, k organizácii ktorej dal podnet priebeh udalostí v prvej polovici novembra 1918, keď československé vojenské oddiely pri obsadzovaní Slovenska narazili na vážny odpor ozbrojených maďarských oddielov pri Žiline a Trnave. Preto sa rozhodlo niekoľko uvedomelých slovenských dôstojníkov s členmi dočasnej vlády na Slovensku postaviť  dobrovoľnícke jednotky  predovšetkým z vycvičených vojakov, aby sa mohli čo najskôr zúčastniť oslobodzovania Slovenska. Organizovaním a velením bol poverený vtedy stotník Ľudovít Šimko. V rokoch 1919 až 1920 bol členom  československej vojenskej misie v Budapešti. Do októbra 1922 pôsobil v Prahe ako konceptný dôstojník zahraničného oddelenia Ministerstva národnej obrany, odkiaľ ho poslali študovať Vysokú vojnovú školu do Bukurešti. Od roku 1924 až do svojej smrti pôsobil v rôznych veliteľských funkciách v posádkach v Olomouci, Košiciach, Užhorode, Brne a Opave. Bol nositeľom Vojnového kríža a Litovského rádu. Podplukovník generálneho štábu československej armády je pochovaný v Senici. Rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky bol  v júni roku 2009 povýšený do hodnosti plukovníka in memoriam na  slávnosti pri príležitosti 65. výročia vzniku 3. delostreleckého pluku.

prof. MUDr. Ivan Šimkovic, DrSc -  významný slovenský kardiochirurg
28.6.1919 Senica – 26.10.2007 Bratislava

Ivan Šimkovic sa narodil v Senici, štúdium medicíny ukončil v roku 1944 na Univerzite Komenského v Bratislave. Základy chirurgie si osvojil na I. chirurgickej klinike v Bratislave u profesora Čárskeho. Hrudnej chirurgii sa venoval na II. chirurgickej klinike v Bratislave. Vedeckú hodnosť kandidát vied, CSc., dosiahol v roku 1957. Zameral sa na chirurgiu srdca a ciev a zaslúžil sa o vznik a rozvoj tohto odboru na Slovensku. V odborných časopisoch publikoval vyše 200 odborných článkov, je autorom štyroch knižných publikácií a spoluautorom ďalších dvoch. Za svoju prácu bol ocenený aj mnohými vyznamenaniami -  Cena J.E.Purkyňu (2003), Rad práce (1969), viaceré čestné doktoráty. V roku 2006 prevzal z rúk prezidenta  Pribinov kríž II. triedy. za zásluhy v kardiochirurgii.

Ľudovít Vaníček – pedagóg, maliar
5. 7. 1894 Senica – 21. 2. 1960 Bratislava

Študoval na gymnáziu v Trnave, na Učiteľskom ústave v Šoproni a Modre, Vysokú školu výtvarných umení navštevoval v Budapešti, Umeleckopriemyselnú školu v Prahe a na Karlovej univerzite dejiny a teóriu umenia. Chcel byť akademickým maliarom, táto jeho túžba sa však nenaplnila. Jeho životným poslaním sa stala pedagogická činnosť. Pôsobil na reálnych gymnáziách v Žiline, Prievidzi, Liptovskom Mikuláši, Trenčíne a v Bratislave. Vyučoval  na SVŠT v Bratislave ako docent predmetu metodika výtvarnej výchovy. V rokoch 1953 - 56 ukončil kariéru z dôvodu vážnej očnej choroby na Strednej škole umeleckého priemyslu. Od počiatkov sa jeho tvorba rozvíjala v troch rovinách – vedutové motívy krajín, kvetinové zátišia, interiéry kostolov a okrajovo i portrétnej tvorby. Ťažisko však tvorila krajinomaľba. Svojimi dielami je zastúpený v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Mestského múzea v Bratislave, v zbierkach Mestského múzea v Trenčíne, Záhorskej galérie v Senici, a predovšetkým v súkromných zbierkach.

Jozef  Karol Viktorín -  slovenský kňaz, národný buditeľ, vydavateľ slovenskej literatúry, organizátor kultúrneho života a publicista
12.3. 1822  Zavar –  21. 7. 1874 Budapešť

Bol od mladosti veľmi aktívny. Od roku 1945 prispieval do Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského, po revolúcii do Lichardových Slovenských novín a českých časopisov Pražské noviny a Slovan. Významná bola jeho edičná činnosť- letopis Concordia a almanach Lipa, v ktorom vyšli diela J. Palárika, J. Kalinčiaka, J. Bottu a i. Na vydanie pripravil básnické spisy A. Sládkoviča, J. Hollého. Bol organizátorom a podporovateľom národných podujatí, zakladateľom a mecénom Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. V Senici pôsobil ako kaplán v období rokov 1848 - 49.
 

Emília Wagnerová -  herečka, zakladateľka divadelnej spoločnosti
2.3.1900  Senica – 8.12. 1950 Bratislava
Súkromne študovala herectvo na pražskom konzervatóriu, absolvovala štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, stala sa členkou činohry Slovenského národného divadla a Novej scény. V roku 1936 založila s manželom zájazdovú divadelnú spoločnosť Slovenské komorné divadlo Emílie Wágnerovej, v ktorom stvárnila veľa významných postáv. Na jej herecký rast mal najvýraznejší vplyv Janko Borodáč.

Jozef  Závodský – kňaz, národne kultúrny  pracovník
18. 3. 1870 Senica, Sotina - 15. 2. 1940 Marianka

Po ukončení ľudovej školy vyštudoval štyri ročníky Gymnázia v Skalici, ďalšie štyri v Ostrihome, kde ukončil i štúdium teológie. Po mnohých kaplánskych staniciach bol nakoniec v roku 1911 menovaný za farára v Marianke. Maďarské úrady ho často prenasledovali najmä za obetavú prácu s mládežou, propagáciu slovenčiny a slovenskej tlače. V októbri 1914 bol odsúdený na dva roky väzenia za výrok „Som Slovák a za cieľ som si vytýčil vyslobodenie slovenského národa spod maďarského jarma.“ Po prepustení bol preložený na chudobnú faru do Hodruše a bolo mu pripomenuté, že sa mu zakazuje všetko „zapodievanie sa s národom“. Po prevrate sa vrátil do Senice a tu pôsobil až do roku 1930. Usiloval sa o povznesenie senických farníkov.
 

Ján Zelinka ( pôv. menom Winter) – biochemik molekulárny biológ, univerzitný profesor
21.2.1922 Senica – 20.4.2009 Bratislava

Narodil sa v rodine lekára. Po vojne absolvoval štúdium na SVŠT v Bratislave, po rokoch praxe v priemysle prešiel do Slovenskej akadémie vied. Zelinka sa v roku 1964 stal riaditeľom Biologického ústavu SAV, ktorý prebudoval na Ústav molekulárnej biológie SAV a zotrval v ňom až do roku 1988. Bol autorom mnohých vedeckých objavov molekulárnej biológie, najmä pôsobenia enzýmov a biotechnologických postupov. Stal sa nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní, v roku 1964 bol zvolený za člena korešpondenta SAV a ČSAV.
 

Jozef Zellinger – pedagóg, prekladateľ
21. 10. 1837 Senica - 31. 8. 1886 Trnava

Študoval na gymnáziu v Skalici, Bratislave, v Nových Zámkoch, 1853 získal učiteľský diplom. Učiteľ na viacerých miestach – Trstín, Prievaly, Veľké Leváre, Zohor, Malacky, v roku 1869 -1872 stredoškolský učiteľ na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, učiteľ a riaditeľ Učiteľského ústavu v Trnave. Autor okolo 35 učebníc a metodík vyučovacích predmetov pre ľudové školy. Neskôr sa takmer výlučne venoval maďarskej pedagogickej spisbe, vydávaniu maďarských učebníc pre ľudové školy, ale aj prekladom maďarských učebníc do slovenčiny. Publikačne činný, v odborných prácach a časopiseckých príspevkoch sa zameral na reformy v uhorskom školstve, prípravu učiteľov. Napísal aj osvetovo-výchovné príručky a články. V rokoch 1871-1872 bol popri učiteľskom pôsobení v Banskej Bystrici, súčasne aj pisárom turčiansko-oravského školského inšpektorátu. Od roku 1875 člen výboru a účtovník SSV.