História

Najstaršie osídlenie Senice
 
Prvé dôkazy o existencii pravekého človeka v tomto regióne sa získali zo štrkovne v katastri Čáčova. Z profilu sa podarilo zachrániť dve mamutie stoličky, úlomok skla a niekoľko úlomkov kostí, ktoré dovoľujú predpokladať, že na tomto území sa pravdepodobne nachádzalo táborisko pravekých lovcov mamutov. Tieto nálezy spadajú do stredopaleolitického obdobia, približne 250 tis. rokov pred n.l. Oblasť Kunova, Sobotišťa, Podbranča t.j. západná časť Myjavskej pahorkatiny, obsahovala najvyššiu koncentráciu týchto nálezov.

Z obdobia mladšieho paleolitu sú významné najmä náleziská z katastra obcí Častkov, Rohov, Rybky, Smrdáky a Kunov. Jedná sa už o kamenné nástroje, ktoré používal Homo sapiens približne 32 tis. rokov pred n.l. Osídlenie staršej doby kamennej postupne na začiatku "nového veku" roľníckych civilizácií striedajú spoločenstvá kultúr s lineárnou keramikou (5000-4300 rokov pred n.l.). Najstaršie pamiatky z tohto obdobia patria do okolia obcí Kunov, Čáčov a Radošovce.
V priebehu strednej doby bronzovej, ale najmä v mladšej dobe bronzovej osídlenie tohto regiónu opäť narastá. Citeľný je zásah strednodunajskej mohylovej kultúry (1500 až 1300 pred n.l.), kde radíme hlavne hrobové nálezy z Čáčova. Z mladšej doby bronzovej sa dochovali aj nálezy tzv. velatickej kultúry. K nálezom velatickej kultúry radíme rekonštruované hlinené nádoby z Beňovského štrkovne v Čáčove, ako aj bronzové výrobky v hroboch na území obce Kunov, v polohách Sotiná - Čapkova roľa, Dlhé, Pyskatého majer a Párovské návršie.

V priebehu mladšej doby železnej (laténu) do tohto prostredia postupne prenikajú Kelti, ktorí v nasledujúcich storočiach až do prelomu letopočtov, výrazne ovplyvnili včasnú históriu Slovenska a celkom prirodzene aj jeho severozápadnú oblasť Záhoria. Na území Senice neboli zistené kostrové a žiarové hroby z obdobia plochých keltských pohrebísk, zato poznáme náleziská v polohách Sotiná - Čapkova roľa, Kruhy I. a v Kunove. Objavené neskorolaténske sídliská v povodí Maliny (Teplice) patria do komplexu dobových sídlisk v katastroch obcí Sekule, Kuklov, Rybky, Kúty a Gbely.

Na prelome letopočtov, keď sa v stredoeurópskom prostredí zásadne zmenila geopolitická situácia, vstúpilo aj územie Záhoria do kontaktu so starovekým Rímom. Sídliskové nálezy z doby rímskej (1. až 4. storočie n.l.) sú evidované v katastri Senice v polohách za STS (dnes: Sekov), v areáli židovského cintorína a v katastri Čáčova, poloha Lúky. Ďalšie obdobie je potom ovplyvňované obchodnými cestami, prechádzajúcimi cez toto územie z Norika a Panónie až do povodia Odry a Visly. Náleziská v Sotinej a Čáčove obsahovali okrem iného jantárové ozdoby, čínsky hodváb, rímske mince a pod. Neskôr, v druhej polovici 8. storočia je toto územíe zasiahnuté veľkomoravskou kultúrou. Po vzniku Uhorského štátu žilo toto územie akoby v ústraní kráľovského mesta Skalica, napriek tomu bolo naďalej dôležitou hospodárskou bázou na obchodnej ceste z pohraničia Uhorska cez Malé Karpaty až do Čiech.


Staršie dejiny Senice
 
V priebehu 11. storočia vytvorili noví vládcovia nad územím Slovenska (Maďari) práve v tejto oblasti tzv. konfínium. Bol to pohraničný pás široký niekde až 40-60 kilometrov, ktorý tvorili husté lesy, na prístupnejších miestach s umelými zásekmi. Podľa všetkého bola táto oblasť vtedy vyľudnená a celé územie prísne strážené.

Do južnej časti dnešného Záhoria sa prisťahovali kočovné kmene príbuzné Maďarom, ktoré na juh a juhozápad od Senice vytvorili sieť strážnych pevností. Najznámejšie sú hrad Korlát, hrad Ostrý Kameň a Plavecký hrad. Následne na to rozšírili uhorskí králi do tejto oblasti aj administratívnu sieť, tzv. pohraničné komitáty. Okolie Senice patrilo do severného, Holíčskeho komitátu.

Keď sa v priebehu 13. storočia kráľovské komitáty premenili na šľachtické župy, územie Holíčskeho komitátu sa začlenilo do Nitrianskej župy. V tom istom období sa oblasť okolo Senice odpútala od vzdialeného Holíča a dostala novú dominantu, hrad Branč, ktorý stavali medzi rokmi 1251-61. Hrad sa stal administratívnym aj hospodárskym strediskom oblasti, ktorá v nasledujúcich storočiach vystupovala ako feudálne brančské panstvo. V období od 13. storočia sa objavujú prvé písomné zmienky o obciach v tomto regióne, konkrétne prvá písomná zmienka o Senici pochádza z roku 1256, na listine ktorú vystavil kráľ Belo IV.

Ako súčasť panstva hradu Branč zdieľala Senica jeho osudy. Prvými známymi zemepánmi tohto panstva boli Abovci, ešte v druhej polovici 13. storočia. Začiatkom 14. storočia dostalo panstvo nového majiteľa, Matúša Čáka, ktorý ako pán Holíča a Branča odrazil roku 1315 vojsko Jána Luxemburského od hradu Holíč. Dochádzalo však k novým zrážkam, dokonca obidve panstvá boli nejakú dobu v rakúskych rukách. Až okolo roku 1332 ich uhorský kráľ Róbert získal natrvalo späť.

V roku 1387 začalo obdobie vlády Žigmunda Luxemburského a tento roku 1394 daroval hrad Branč a jeho panstvo grófovi Stiborovi zo Stiboríc. Tento pôvodom poľský šľachtic postupne získal rozsiahle panstvo vrátane Nového Mesta, Modry, Beckova, Čachtíc a iných karpatských a záhorských panstiev. Mestotvorný proces zasiahol aj tieto oblasti a sám zemepán Stibor ho výdatne podporoval. Roku 1396 získalo mestské privilégiá aj mesto Senica. K nim pribudli roku 1419 dve výsadné listiny kráľ Žigmunda, na základe ktorých mali seničania právo konať výročné trhy, boli tiež oslobodení od platenia mýta a tridsiatku na celom území Slovenska. Privilégiá seničanom opätovne potvrdil nový panovník Matej I. v roku 1464 a jeho nástupca Vladislav II. roku 1493. Opätovné potvrdzovanie privilégií pomáhalo obyvateľom Senice udržiavať výsadné postavenie mestečka a jeho značnú hospodársku samostatnosť.
 
Začiatok novoveku priniesol zmenu zemepána hradu a panstva Branč. Jeho vlastníkom sa stal rod Nyáryovcov spolu s dedičmi Pankráca z Mikuláša. Keď roku 1551 zostavoval František Nyáry testament, vymenoval svoje obce v tomto poradí: Senica, Sobotište, Čáčov, Chropov, Rybky, Smrdáky, Častkov, Prietrž, Pustá Myjava a Suroviny. Kultúrny život v tom čase reprezentovala cirkev a škola. Podľa údajov z roku 1560 mala Senica pekný a udržiavaný kostol, cirkevné obrady sa vykonávali podľa zvyklostí katolíckej cirkvi. Tento stav sa však čoskoro zmenil. Nyárovci sa okolo roku 1570 priklonili k reformácii, čím otvorili cestu novému náboženstvu na svoje panstvo i do Senice. V tom čase nastal silný prílev obyvateľstva do Senice, vznikali nové obce, kde si obyvatelia zakladali vlastné cirkevné zbory. Senica má už vlastnú školu, na ktorej pôsobili napríklad Jozef Gál, Ján Balthasarides a Ján Francisci.

Tri hlavné momenty stredoeurópskeho vývinu 17. storočia - turecké vojny, protihabsburgské povstanie a zápas reformácie s protireformáciou - poznačili aj dejiny Senice. Okrem týchto vonkajších vplyvov Senica prekonávala svoj vnútorný prerod. Miestni zemepáni začali čoraz ostrejšie zasahovať do vývoja mestečka, vzniká nová spoločenská vrstva - tzv. slobodníci, zakladajú sa majere, zemepáni požadujú od seničanov určité peňažné a naturálne dávky. Rozpor medzi záujmami senických mešťanov a zemepánov vyvrcholil roku 1614 otvorenou vzburou Seničanov proti zemepánom na Branči. Vzbura skončila dohodou, ktorá znamenala úplnú kapituláciu Seničanov, zároveň viedla k zostaveniu prvého urbára brančského panstva z roku 1617 (súpis poddanských povinností).

Senica v medzivojnovom období
 
Vývoj udalostí koncom októbra a začiatkom novembra 1918 a vplyv správ o deklaračnom zhromaždení Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 v Martine vyústil 4. novembra do vytvorenia odbočky Slovenskej národnej rady v Senici – Okresná národná rada, ktorá sa starala o poriadok a zásobovanie obyvateľov. Občania očakávali, že zavedením novej štátnej formy sa začína rozvoj národného povedomia a vyriešenie hospodárskych problémov.. V očakávaní týchto zmien a v nových podmienkach sa postupne formoval a rozmáhal spoločenský a politický život. Vytvorili sa podmienky pre počiatky ochotníckeho divadla.. Jeho vznik podmienili najmä českí učitelia a úradníci, ktorí sem prišli po skončení vojny. Už v roku 1919 vzniká ochotnícky spolok Vajanský, ktorý zaniká v roku 1923. V tom istom čase začala vznikať verejná doprava. Zabezpečovali ju koče s jedným alebo dvoma koňmi, ktoré premávali zo stredu obce na železničnú stanicu. Počiatky teoretickej výuky v učňovskom vzdelaní sú datované na rok 1919, pričom učni sa pripravovali formou večerného školenia alebo v nedeľu v štátnej meštianskej škole. V septembri 1920 bola založená Továreň na umelé vlákna, účastinná spoločnosť (Kunstfaserfabrik AG), patriaca Továrni na výrobu celúlozy v Žiline. Neskôr bola premenovaná na Priadeľňu umelého hodvábu, úč. spol. Továreň vznikla prestavbou bývalého liehovaru. V počiatkoch zamestnávala 160 – 180 a neskôr až 500 – 600 robotníkov. Elektrické osvetlenie, ktoré spočiatku fungovalo len do jedenástej hodiny večernej, bolo zavedené v roku 1921. Popri hospodárskych udalostiach sa v meste rozvíjali aj športové aktivity:

• futbalový klub Železná únia (1921 - 1923), po ktorého rozpade sa formuje nový futbalový oddiel – Športový klub Senica
• telocvičná jednota Sokol kúpila v roku 1925 vilu statkára Vagyona (terajšia Sokolovňa) a upravila v nej veľkú sálu na cvičenie
• v roku 1927 sa vybudovalo prvé verejné kúpalisko a tiež bol založený atletický klub

Začiatkom tridsiatich rokov sa začalo s realizáciou niekoľkých dôležitých komunálnych akcií, ako napr.: výstavba nemocnice, okresného úradu, kasární a telefonických hovorní. V tom istom období prebehlo aj sčítanie ľudu. Podľa vtedajších štatistických údajov mala Senica 3 195 obyvateľov.

Nástup fašizmu v Nemecku a smerovanie ku 2. svetovej vojne ovplyvnilo aj dianie v Československu. Jeho výsledkom bolo vyhlásenie autonómie Slovenska dňa 6. októbra 1938 Žilinskou deklaráciou a vytvorenie polovojenská ozbrojená zložka HSĽS – Hlinkova garda v Senici. Autonómna vláda nebola veľmi populárna a odpor voči nej sa prejavoval najmä v radoch komunistov, ktorých ilegálne skupiny pôsobili v okolí Senice i priamo v meste. Ich úlohou bolo okrem iného poskytovať pomoc utečencom z Čiech a antifašistom.

Dňa 14. marca 1939 vyhlásil autonómny snem samostatnú Slovenskú republiku. O štyri dni neskôr prišla do Senica motorizovaná stotina nemeckých vojakov. Miestna vojenská posádka jej musela urýchlene uvoľniť novovybudované kasárne. Sociálna situácia v meste sa začala zhoršovať a spolu s ňou sa zvyšovala protižidovská kampaň, ktorej výsledkom boli nespočetné obmedzenia židovskej komunity (napr. zákaz vstupu na verejné kúpalisko, do parku atď.). Vyvrcholením tejto kampane bola arizácia židovského majetku. Napriek tejto situácii a vojnovým udalostiam v Senici sa začal budovať obecný vodovod, kanalizácia, regulácia potoka Vrbovčianka a od roku 1944 bola obec Sotina pričlenená k Senici. Postupujúci front mal za následok, že koncom augusta 1944 sa začali vytvárať v okolí Senice partizánske skupiny. Ich prítomnosť, niekoľko vydarených sabotáží, ale najmä stupňujúce sa protifašistické nálady spôsobili príchod nemeckej vojenskej polície, ktorá bola ešte posilnená početným pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy. Začali sa hromadné zatýkania a násilnosti. Začiatkom jari roku 1945 sa Červená armáda pomaly približovala i k Senici. Jej príchod spôsobil odchod Nemcov z kasární a mobilizáciu členov Hlinkovej gardy do 60 rokov. Rozhodujúcim zvratom v oslobodzovaní mesta bol 7. apríl, kedy sovietski vojaci prelomili nemeckú obranu na okraji mesta a vnikli doň. Senica bola oslobodená.

Senica po 2. svetovej vojne
 
Dejiny mesta Senica oslobodeného od fašistického režimu sa začínajú písať od 7. apríla 1945, kedy bola Senica oslobodená Červenou armádou, ktorá zotrvala v meste až do februára nasledujúceho roku. Vzniká miestny národný výbor, ktorého úlohou bolo navrátiť život v meste a jeho okolí do pôvodných koľají (v kaštieli bola umiestnená druhá trieda meštianky a daňový úrad, otvorila sa materská škola atď.), s čím úzko súviselo budovanie Senice. Súčasťou povojnového obrazu bol i začiatok postupnej likvidácie súkromného majetku formou konfiškácie, znárodňovania a vyvlastňovania. O konfiškácii rozhodovala osobitná komisia zriadená pri Okresnom národnom výbore. Na skonfiškované majetky boli menovaní národní správcovia. Ťažká povojnová situácia bola v roku 1947 umocnená katastrofálnym suchom, ktoré postihlo celé Československo, nebola takmer žiadna úroda a nastal zúfalý nedostatok základných potravín. Vyvolalo to vlny nespokojnosti, rast cien a rozšírenie čierneho trhu s potravinami. V tomto období štátu pomohol najmä svojimi dodávkami obilia Sovietsky zväz. Rok 1948 znamenal koniec nádejí na demokratický vývoj štátu. Po februárových udalostiach sa všetci členovia Miestneho národného výboru vzdali svojich funkcií a vymenovaný bol nový orgán – Dočasná správna komisia, ktorý fungoval až do apríla 1950, kedy bola znovu nahradená Miestnym národným výborom. Napriek tomu sa kultúrny a spoločenský život prudko rozvíjal, čoho dôkazom je vznik dychovej kapely, knižnice a rôznych záujmových spolkov (chovateľský, rybársky, spevácky, tanečný atď.). Od roku 1954 kultúrny a spoločenský život v meste do veľkej miery riadil novovytvorený Združený závodný klub Slovenského hodvábu. Päťdesiate roky boli pre Senicu v znamení katastrôf, najprv postihla mesto veľká povodeň (1954) a potom týfusová epidémia (1955).

Rok 1960 priniesol územnú reorganizáciu okresov, keď sa zlúčením malých vytvorili veľké. Senica sa stala okresným mestom pre obce a mestá bývalých okresov Senica, Skalica, Myjava a čiastočne Malacky. Senica však nebola pripravená,aby sa stala sídlom tak rozľahlého okresu. Chýbala infraštruktúra, mnohé inštitúcie boli umiestnené do provizórnych priestorov, nedostatočná kapacita školských a predškolských zariadení atď. S tým súvisia roky mohutného budovania. Senica mala v tom období evidovaných už viac ako 8000 obyvateľov.

Koniec šesťdesiatych rokov bol v znamení vojenskej intervencie, kedy v auguste 1968 vojaci spojeneckých armád Varšavskej zmluvy v rámci „internacionálnej pomoci“ prišli do mesta od Jablonice. Vybudovali si tu štáb a vojsko spolu s technikou umiestnili pri Bažantnici. Po normalizovaní politického diania sa pokračovalo s ďalšou výstavbou mesta, v rámci ktorej boli pričlenené k Senici obce Čáčov (1974) a Kunov (1976) ako miestne časti. Senica mala v tom období 13 955 obyvateľov.

Ďalším zásadným zvratom v dejinách Československa bol rok 1989, ktorý priniesol prechod od budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti a komunizmu k spoločnej ekonomike, demokracie a po desaťročiach nútenej izolácie postupné zaraďovanie sa do integračných zoskupení v Európe. Týmto transformačným procesom mesto neustále prechádza i v tomto období.