Tri ikonické stavby Senice a ich príbehy
Každé mesto má miesta, ktoré dôverne poznajú celé generácie. Niektoré z nich slúžili panstvu, iné kultúre či voľnému času, no všetky spája jedno – prežili premeny režimov i desaťročí a dodnes tvoria neodmysliteľnú kulisu nášho každodenného života v Senici. Vybrali sme tri ikonické stavby, ktorých minulosť sa oplatí poznať.
Kaštieľ Machatka: Šľachtické sídlo, ktoré ožilo umením
Jedna z najstarších architektonických dominánt Senice stojí na Sadovej ulici, vtedajšej Sotinskej ceste. Neskorobarokový kaštieľ dala v druhej polovici 18. storočia postaviť rodina Kálmanovcov (v historických prameňoch spomínaný ako kaštieľ Imricha Kálmana či vdovy Kálmanovej). V pamäti generácií Seničanov však tento objekt natrvalo zakotvil pod zľudoveným názvom kaštieľ Machatka.
Dôležitý medzník prišiel v roku 1935, kedy kaštieľ zdedila rodina Markovických po Alžbete Pokornej. Práve ona si priala, aby chátrajúca pamiatka našla nový zmysel a stala sa domom umelcov. Želanie sa naplnilo po desaťročiach – po rozsiahlej pamiatkovej obnove štátom v kaštieli v roku 1984 slávnostne otvorili Záhorskú galériu (dnešnú Záhorskú galériu Jána Mudrocha), ktorá tu sídli dodnes.
Letohrádok na Kunovskej: Od sídla Vagyonovcov a Sokolovne až po Múzeum Senica
Dnešná Štefánikova ulica, kedysi Kunovská cesta, bola v 19. storočí centrom panských sídiel a parkov. Výraznú stopu tu zanechal veľkostatkár Štefan (István) Vagyon, ktorý vlastnil kúriu obklopenú rozsiahlym parkom s jaskyňou Margitina skalka, tenisovým dvorcom a voľne žijúcimi pávmi. Začiatkom 80. rokov 19. storočia nechal v areáli postaviť reprezentatívny letohrádok v romantickom historizujúcom slohu s typickou vežičkou.
V roku 1925 kúpila letohrádok miestna telovýchovná jednota Sokol od statkárovho syna Arpáda Vagyona za 220 000 korún. Po adaptácii na sokolovňu v roku 1927 sa budova stala pulzujúcim centrom senického života – cvičila sa tu gymnastika, hralo bábkové i ochotnícke divadlo, konali sa plesy a premietalo prvorepublikové kino Sokol. Po desaťročiach športového využitia odkúpilo chátrajúci objekt v roku 2017 mesto Senica, zrekonštruovalo ho a dnes v ňom dôstojne sídli Múzeum Senica.
DAV v mestskom parku: Miesto stretnutí, kultúry a komunitného života
Najmladšou z tejto trojice je budova v mestskom parku, ktorú z diaľky oznamuje bronzová socha básnika a publicistu Ladislava Novomeského s typickou cigaretou v ruke od akademického sochára Jána Kulicha. Stavba bola odhalená 13. decembra 1984 pri príležitosti dvojdňového sympózia a pôvodne slúžila ako Múzeum L. Novomeského s kinosálou.
Budova odvtedy prešla pestrým vývojom:
-
Po roku 1989: Múzejná expozícia postupne zanikala a od júla 1990 v priestoroch našla miesto pobočka Záhorskej knižnice.
-
Éra spoločenského života: Názov DAV (odkazujúci na ľavicový časopis, ktorý Novomeský vydával) prevzala neskôr kaviareň. Mnoho Seničanov si dodnes pamätá na víkendy s partiou, biliard či koncerty.
-
Chátranie a záchrana: Po období, kedy objekt chátral a slúžil dokonca na predaj nábytku, ho v roku 2008 odkúpilo mesto Senica od Trnavského samosprávneho kraja. V roku 2011 ho oživilo Centrum voľného času Stonožka.
Takmer po štyridsiatich rokoch prešiel objekt celkovou rekonštrukciou. Dnes slúži ako moderné kultúrno-spoločenské a komunitné centrum pre širokú verejnosť.
Všetky tri budovy dokazujú, že historické miesta v Senici nezostali len v učebniciach – našli si svoje miesto v modernom meste a naďalej slúžia Seničanom.
