63. výročie oslobodenia Senice
V tomto období si pripomíname 63. výročie oslobodenia nášho mesta spod nadvlády fašizmu. V pondelok 7. apríla 2008 sa pri soche Víťazstvo na Námestí Oslobodenia pri tejto príležitosti uskutočnila spomienková slávnosť spojená s kladením vencov. Pokloniť sa a vzdať úctu všetkým , ktorí v 2. svetovej vojne položili životy za našu slobodu, prišlo niekoľko desiatok ľudí zložených z delegácií Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, zástupcov mesta Senica, Obvodného úradu, politických strán i niekoľko ľudí pamätajúcich sa ešte na ťažké chvíle počas vojnových rokov.
Počas hymnických piesní zahraných posádkovou hudbou pristupovali k pamätníku jednotlivé delegácie a položili vence k pamätníku, aby tým vzdali hold, úctu a tiež spomienku na všetkých hrdinov a obete 2. svetovej vojny. Po odznení štátnej hymny SR a prednesení básne p. Kádekovou, privítal prítomných účastníkov osláv zástupca primátora mesta Mgr. Peter Hutta. Na záver svojho príhovoru uviedol a odovzdal slovo pani Miline Rosovej, členke Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Tá vo svojom slávnostnom príhovore začrela do histórie a pospomínala na vojnové roky: „Bola to strašná, krutá vojna, ktorá za sebou zanechala milióny mŕtvych i ranených, rozvaliny miest a obcí – more utrpenia a žiaľu. Bola to však vojna víťazná, zásluhou rozhodujúceho podielu spojencov „Veľkej trojky“ a to Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie. Zasadila smrteľný úder nemeckému i svetovému fašizmu. Víťazstvo nad fašizmom, to nie je len historická udalosť, ale aj množstvo ľudských osudov a hrdinstiev. Pred viac ako polstoročím poskytovala aj naša vlasť obraz skazy a utrpenia. SNP bolo tým príspevkom k boju proti fašizmu a za demokraciu, ktorý zaradil Slovensko na stranu víťaznej protifašistickej koalície a predstavuje jeden z najvýznamnejších krokov smerom k spoločným demokratickým tradíciám súčasnej Európy“.
Územie senického okresu bolo oslobodené v dňoch 4. až 11. apríla 1945 (mesiac pred skončením 2. svetovej vojny) vojskami II. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského a vojakmi I. rumunskej armády. Mesto Senica bolo oslobodené 7. apríla 1945.
Pani Rosová pospomínala tiež na vojnové roky v Senici: „Vekovo starší Seničania sa pamätajú na vojnové roky vôbec i na život počas vojny v Senici. Nie všetci privítali rozdelenie Československej republiky a z vôle Hitlera vytvorenie samostatného fašistického štátu, mobilizovanie do armády, ktorá mala bojovať proti slovenským bratom, rozpustenie zastupiteľstiev okresu a mesta, nástup Hlinkovej ľudovej strany, nútený odchod Čechov zo Senice, obmedzenie slobody židov a ich deportáciu do koncentračných táborov, obsadenie kasární nemeckým vojskom, udomácnenie nemeckej zaisťovacej služby v bývalej budove Roľníckeho skladištného družstva na Štefánikovej ulici, kde v pivničných priestoroch a v starých prízemných budovách vo dvore boli trýznení ľudia zo širokého okolia, ktorým ideológia fašizmu bola cudzia a ktorí po neľudských výsluchoch boli odtransportovaní do koncentračných táborov, alebo odvezení k zastreleniu do surovinovského lesa. Podobne vyčínala i vojenská poľná polícia, ktorá mala tiež sídlo v Senici na Hviezdoslavovej ulici. I steny Sokolovne tlmili fašistické zverstvá páchané na ľuďoch, ktorí podporovali národnooslobodzovací boj. Boli to ťažké, napäté chvíle. Ťažko sa o nich hovorí, ale musíme o minulosti hovoriť“.
Jej príhovor pokračoval spomienkou na chvíle a okamihy týkajúce sa oslobodenia Senice: „Predzvesťou blížiaceho sa frontu a jeho prednej línie do nášho regiónu boli letecké poplachy, sťahovanie nemeckej zaisťovacej služby a vojenskej polície a odvoz zbývajúcich väzňov k zastreleniu do surovinovského lesa. Na veľkonočný pondelok preleteli nad Senicou prvé sovietske lietadlá. Nemecké vojská ustupovali, hnali pred kolónami áut doráňaných zajatcov. Prví osloboditelia prišli od Jablonice. Občania, ktorí takmer týždeň z úkrytov nevychádzali, s radosťou vítali svojich osloboditeľov. Slzy vďaky, chlieb, kvety, slovanské bratstvo – vôľa žiť, pracovať, splynuli do ľudského šťastia. Pomáhali pri zriaďovaní poľných nemocníc, v ktorých vyhaslo vyše 450 mladých životov sovietskych i rumunských vojakov ranených pri oslobodzovaní len časti Záhoria. Vojnou narušený život vo všetkých oblastiach zabezpečoval revolučný národný výbor. Mier, tvorivá práca, naplnili krajinu i naše mesto“.
Vyzvala tiež k hlbšiemu zamysleniu sa nad vznikom, priebehom druhej svetovej vojny a k hľadaniu zmyslu nesmiernych ľudských obetí i materiálnych škôd a k poučeniu z nich, aby sme neboli ľahostajní voči neofašizmu a neonacizmu.
Na záver sa prihovorila mladej generácii básňou - odkazom Mirka Nešpora z Holíča, študentky z moravsko-slovneského pomedzia Maušky Kudeříkovej, mladého básnika Milana Marečka z Myjavy, robotníčky Aničky Michlovej z Jablonice, Janka Mráza, Kaňu, Klimeša zo Senice. Slávnosť ukončil poďakovaním za účasť na pietnom akte prítomným zástupca primátora Peter Hutta.
