Pripomenuli sme si 68 rokov od oslobodenia nášho mesta
Pietnym aktom kladenia vencom k soche Víťazstvo sme si v pondelok 8. apríla pripomenuli, aký cenný je mier, aká cenná je sloboda. Od dní, keď v našej vlasti zúrili oslobodzovacie boje spod fašizmu, uplynulo už 68 rokov.
„Je to dosť dlhé obdobie, postupne sa vytrácajú tí, ktorí si tieto udalosti pamätajú z vlastných zážitkov. Tak ako všetky historické momenty, aj táto udalosť sa prepadá do minulosti, prekrývajú ju iné aktuálne zážitky. Preto je dôležité, aby sme sa tu, pri soche Víťazstvo v týchto dňoch stretli, pripomenuli si 7. apríl ako deň oslobodenia nášho mesta spod fašizmu a svojou účasťou podčiarkli význam tejto historickej udalosti,“ zdôraznil vo svojom príhovore primátor mesta.
Vo svojom príhovore tiež rozpovedal príbeh jedného z pamätníkov vojnového obdobia, ktorý si spomína na udalosť odohrávajúcu sa v Senici 12. apríla 1945, ktorá mu zostala vrytá v pamäti dodnes. „Ruskí vojaci sa presúvali od centra mesta Senice po ceste na našej ulici Párovce – Sotiná smerom na Holíč. Presun sa začal podvečer a trval nekonečne dlho. Zasadli sme v kuchyni k večernému stolu. A vtom náš rozhovor prerušil kvíliaci hluk nemeckého lietadla útočiaceho na kolónu ruských vojakov. Rýchlu guľometnú paľbu vystriedal ohlušujúci výbuch. Vyleteli nám všetky sklá v oknách domu, rozleteli sa dvere, padali škridlice zo strechy. Na okamih nastalo hrobové ticho. Kuchyňu zaplavil prach a sklo. Zdesili sme sa. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Vybehli sme na ulicu. Videli sme Rusov strieľajúcich na lietadlo, ranených vojakov. A prestrašení sme pozerali na bombou rozbúraný druhý dom od nás číslo 92 patriaci rodine Sokolových. Z domu sa valil kúdol dymu a prachu. Počuli sme volanie o pomoc. To kričala zranená pani Sokolová. Pozbiehali sa susedia. Otec spolu so susedmi Vítkovými, Kalamenovými, Cicákovými i ruskými vojakmi začali pomáhať Sokolovým, ktorí ležali pod preboreným stropom domu. Našťastie manželia Sokoloví boli iba poranení. Zanedlho veliteľ vojakov Červenej armády dal povel na pochod. A kolóna sa dala do pohybu. Akoby sa nič nestalo. Bol to môj posledný „živý kontakt“ s hrôzou vojny, na ktorú nemôžem zabudnúť ani po viac ako šesťdesiatich rokoch. Front sa presunul za rieku Moravu. Nastalo oslobodzovanie územia Čiech a Moravy“.
Daň za oslobodenie od nacistickej okupácie bola obrovská. Podľa dostupných štatistík bolo u nás pochovaných asi 60-tisíc sovietskych a vyše 10-tisíc rumunských vojakov. Zabúdať nemožno ani na vyše 1 700 príslušníkov československej armády. Počet civilných obetí spojených s prechodom frontu historici podnes nevyčíslili. Preto je potrebné si neustále pripomínať a udržiavať pamiatku vojnových obetí, ktoré položili život za našu slobodu. Tým skôr, že s vymieraním posledných vojnových veteránov, pamätníkov, sa pamiatka na druhú svetovú vojnu vytráca. Bez svedectva tých, ktorí vojnu prežili na vlastnej koži, bude pre najmladšiu generáciu už 2. svetová vojna len neživou súčasťou učebných osnov či kinematografie.
A tak si aspoň položením kvetov a chvíľou ticha uctime tých, ktorí položili svoje životy vo viere v lepšiu budúcnosť všetkých nás.
