Skip Navigation or Skip to Content
Titulka   >  Pozvánky
publikované: 17.05.2019 - 11:05  //  aktualizácia: 10.05.2019 - 12:52  //  zobrazené: 1243

Quod tenebris luceat – Jozef Srna, Pavol Stručka, Vladislav Zabel

 

Výstavný projekt: Quod tenebris luceat – Jozef Srna, Pavol Stručka, Vladislav Zabel

Miesto: Senica, Záhorská galéria Jána Mudrocha

Termín: 17. 5. – 28. 7. 2019

Vernisáž: 17. 5. 2019 o 17.00 h

Kurátor: Božena Juríčková

Jozef Srna, Pavol Stručka, Vladislav Zabel - trojica generačne príbuzných autorov (narod. 2. pol. 70. rokov), absolventov bratislavskej VŠVU, prináša do širokého spektra našej aktuálnej výtvarnej scény osobitý, v celkovom kontexte ozaj nekonvenčný vklad. Ich spoločnú kľúčovú platformu predstavujú špecifické citácie a odkazy na historickú maľbu ako východisko pre individuálny program, pre formuláciu vlastného maliarskeho jazyka, ale rovnako v tematicko-významovej rovine pre kritickú, metaforicko-symbolickú reflexiu súčasnosti a jej iluzórne proklamovaný humanistický rozmer. Tu niekde, v tradícii renesančnej a barokovej či romantizujúcej, ale aj vo výdobytkoch impresionizmu resp. moderny pramení aj ich prízvukovanie v prvom rade transcendentálnej, duchovnej radiácie a akceptovanie zvýšeného mysticizmu diela. Dôležitá je sústava inotajov a asociatívnych konotácií, ktoré rozvíjajú epický rozmer obrazu resp. jeho obsahové aj významové hodnoty, t. j. vlastné posolstvo diela. Koncentruje sa bez výnimky na širšie princípy humanizmu v rámci spoločnosti i jednotlivca. Primárnym formálnym prostriedkom v tomto názorovom zacielení je svetlo ako významový i modelujúci výstavbový článok, ako to avizuje už samotný názov výstavy. Naznačenú stratégiu všetci autori akceptujú súbežne v dvoch základných rovinách: v okruhu dominantných figurálnych kompozícií s pomerne vyhraneným repertoárom a paralelne v línii o niečo lyrickejšie monitorovanej krajinárskej tvorby. V takejto podobe sa na výstave i výberovo prezentujú.

Tematicky rôznorodý príbeh maľby Jozefa Srnu eviduje obidve tieto žánrové polohy pomerne rovnomerne. Krajina i figurálne, často náročné a bohato zaľudnené kompozície, sa veľakrát odvolávajú na odkazy európskej maľby 19. stor., najmä impresionizmu, či českej krajinárskej školy. V tomto kontexte analogicky vzrastá význam predovšetkým svetla ako tvárneho prostriedku maliarskeho jazyka, ale zároveň tiež symbolického článku v rámci obrazového deja. Práve svetlo je totiž nositeľom prirodzenej koloristickej temperatúry na plátne. Rovnako slnečný svit má svoje poslanie ako signálny odraz konkrétnej, reálnej situácie a súčasne i symbolický prejav optimizmu a nádeje, ktoré napokon predstavujú aj záverečnú pointu celej autorovej tvorby. Nie bezdôvodne, pretože jeho maľba sa s bruegelovským espritom či ľahkou iróniou motivicky nezriedka ponára do špecifickej sféry odvrátenej tváre dnešnej spoločnosti – mestskej periférie, agresivity, početných sociálnych konfliktov.

Pre definíciu maliarskeho programu Pavla Stručku sú z dlhodobého hľadiska zaujímavé prvky exaktného skúmania v súradniciach figurálnej i krajinárskej témy: snaha o analýzu situácie, preniknúť k identite, esenciálnemu jadru, k podstate motívu. Dôležitá je psychologizácia ako človeka, rovnako i naturálneho prostredia. Nehľadá však expresívne, extrémne vypäté situácie. Práve naopak, zámerom je nájsť duševnú rovnováhu, harmóniu vzťahov v téme i obraze. Tematizuje každodenné lokálne deje – portrétuje rodinu, často deti, svet navôkol, príležitostne sa zameria na aktuálnu parafrázu známych mytologických príbehov. Aj z tohto dôvodu má tvorba Pavla Stručku v porovnaní s ďalšími dvoma autormi jasne profilovanú realistickú radiáciu i najsilnejšie prízvukovaný intímny, komorný a v krajine až výrazne meditatívny rozmer; jej sporadické dramatickejšie vibrácie predstavujú skôr okrajovú kapitolu, ktorá sa objavuje najmä v okruhu interpretácii spomínaných podnetov z mytológie.

Bohato symbolicky vrstvené myšlienkové odkazy na báze existenciálnej úvahy, náročnej transcendentálnej meditácie spolu s expresívnou maliarskou terminológiou, ktorá maximálne ťaží z poučenia historickou, predovšetkým barokovou maľbou, jednoznačne identifikujú tvorbu Vladislava

Zabela. Operuje v teritóriu, v ktorom kulminujú dráma a emócie na všetkých frontoch: v téme i obsahu, výraze i významových vrstvách. V rúchu myšlienkovo závažných, často hraničných podnetov sa opiera o nové autentické, obsahové i vizuálne, citácie diel starých majstrov. Metaforicky sa za nimi skrýva kritická reflexia súčasnosti, konzumu a ľudskej arogancie a opačne, v duchu „memento mori“ apeluje na chýbajúcu pokoru a nefalšovaný humanizmus. Adekvátne takejto osudovej filozofii projektuje i citovo exponovanú, explozívnu tvaroslovnú dimenziu dvojrozmerného obrazu, kde rozhodujúci part prináleží mystériu svetla. Obdobne ako u Jozefa Srnu je samotný zrod obrazu pritom viazaný na opakovaný, dlhodobý tvorivý proces.

 

Božena Juríčková

FOTOGALÉRIA

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!