Skip Navigation or Skip to Content
ŠTVRTOK, MÁJ 30, 2024
Titulka   >  Záhorácka stena slávy
publikované: 08.08.2019 - 12:28  //  aktualizácia: 16.08.2022 - 12:23  //  zobrazené: 4252

Ján Náhlik

 

Významný fotograf, technik, zakladateľská osobnosť fotoskupiny Retina

* 16. 8. 1922 (Ružomberok )

†  24. 8. 1989 (Senica)

 

 

V Ružomberku, kde prežil svoje ranné detstvo. Keď mal desať rokov presťahoval sa s rodičmi do Senice. Stredoškolské štúdium absolvoval na Obchodnej škole v Bratislave v roku 1940. Potom nastúpil do Slovenského hodvábu na ekonomický úsek, kde pracoval ako vedúci mzdového oddelenia až do odchodu do dôchodku. Zomrel 24. augusta 1989 v Myjave po krátkej a ťažkej chorobe, pochovaný je v Senici na miestnom cintoríne.    

Lásku a vzťah k fotografii dostal Janko už do vienka. Prvé stretnutie s týmto médiom bolo zvláštne a netradičné. Ako chlapec chodieval na prázdniny k starej mame do Ľubochne. Tu prežíval rôzne dobrodružstvá. Jedného dňa ho detská zvedavosť zaviedla na povalu, kde objavil zaujímavú debnu. Skrývala fotografickú výbavu strýka, ktorý robil národopisné fotografie pre ružomberské múzeum ešte pred prvou svetovou vojnou. Zaujalo ho množstvo vyvolaných platní, ktoré pekne lietali, keď ich vyhadzoval cez oblôčik pôjdu, netušiac, že pácha veľké škody.

Druhý vstup Náhlika do sveta fotografie bol už vážnejší. Obdivoval tajomný svet tmavej fotokomory v predajni drogérie pána Smetanu v Ružomberku, kam chodieval so strýkom. Magické svetlo červenej žiarovky a záhadné deje odohrávajúce sa na vyvolávanom papieri ho doslova pohltili a vtiahli do sveta fotografie. Zotrval v ňom až do konca svojho života.    

Ako študent dostal v roku 1937 prvý aparát Kodak – Brownie a práve vďaka tomuto prístroju vznikli autorove prvotiny. Postupne sa dostal do národne uvedomelého a kultúrne vyspelého prostredia fotoateliéru pána Protivu, kam chodieval a stretával sa s akademickým maliarom Jánom Mudrochom, cez vojnu žijúcim v Senici, ako aj so spisovateľmi Ladislavom Novomeským a Dr. Ivanom Horváthom. Rozhovory s týmito osobnosťami o umení ovplyvnili a zmenili Náhlikov vývoj a smerovanie jeho ďalšej tvorby.

Spolu s Eugenom Žunkom, Alojziou Protivovou, Bartolomejom Mariščákom, Františkom Lauffom a Jánom Robichom založili v Senici 14. decembra 1942 Fotoskupinu pri Klube slovenských turistov a lyžiarov, od roku 1968 až po súčasnosť známu pod názvom Retina. 

Neúnavne sa zapájal do organizačných aj výchovných prác, aktivizoval výstavy, čerpal skúsenosti a šíril poznatky z oblastí fotografie. Ako lektor mnohých odborných seminárov aj ako člen porôt pomáhal iným mladším, či menej skúseným kolegom. Od roku 1953 býval členom poradných zborov pre fotografiu v Západoslovenskom kraji i pre Slovensko a bol zakladajúcim členom Zväzu slovenských fotografov. Jeho meno dnes u nás nechýba v žiadnej fotografickej encyklopédii. Oboslal vyše 250 výstav a súťaží doma i v zahraničí. Jeho diela obdivovali nielen na Slovensku, ale aj v mnohých krajinách všetkých svetadielov. Za túto činnosť dostal veľa vyznamenaní, cien a ocenení. Od medaily holandskej kráľovnej z Focus fotosalónu v Amsterdame až po najvyššie, kedy mu Medzinárodná federácia umeleckej fotografie udelila čestný titul AFIAP.

Od 40. rokov neúnavne publikoval v odbornej a ilustrovanej tlači doma (Krásy Slovenska, Československá fotografie, Výtvarníctvo, fotografia, film, Revue fotografie, Život, Slovenka, Slovenské pohľad a iné) i v zahraničí (Camera, Foto-kino magazine).

Svoje bohaté skúsenosti zhrnul do praktickej príručky Fotografujeme na cestách, je autorom obrazovej časti publikácie Malé a Biele Karpaty. Jeho snímky sú neoddeliteľnou súčasťou monografických publikácií o Senici. Okrem vlastnej tvorby fotografoval pre Závodný klub pri Slovenskom hodvábe, pre Záhorskú galériu, Záhorák a Našu Senicu, kde pôsobil aj v jej redakčnej rade. Vykonával funkciu predsedu Okresného poradného zboru pre fotografiu pri Okresnom osvetovom stredisku v Senici a bol aj členom Ústredného poradného zboru pri Osvetovom ústave v Bratislave. Svojou tvorbou je zastúpený v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Záhorskej galérie v Senici a Záhorského múzea v Skalici.

Janko Náhlik bol skromným a úprimným človekom. Všade, kde prišiel, rozdával úsmev a dobré slovo. Mnohých naučil ,,písať so svetlom“ – fotografovať. Neustále žije v našich mysliach. Pripomíname si ho každoročne prostredníctvom podujatia s názvom Náhlikova Senica. Jeho meno si prepožičalo Záhorské osvetové stredisko ako organizátor regionálnej súťaže a výstavy neprofesionálnej fotografickej tvorby okresov Senica a Skalica. Meno tohto významného senického občana nesie aj ulica nachádzajúca sa vo východnej časti nášho mesta a od 16. augusta je jeho meno  na Záhoráckej stene slávy.  

V roku 1952 sa Ján Náhlik oženil. Manželka Magda, dcéra Magda a syn Ján mu boli veľkou oporou. ,,Fotografia je súčasť môjho života“, vravieval, ,,tak to chápe aj moja žena Magda a moje deti. Nikdy mi nič nevyčítali – ani čas, ktorý som prežil v tmavej komore – a toho času bolo tak veľa...“

 

 

 

FOTOGALÉRIA

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!