Mesto Senica
ŠTVRTOK, JÚL 16, 2020
  • SK
Titulka   >  Kultúra
publikované: 12.05.2020 - 13:08  //  aktualizácia: 12.05.2020 - 13:10  //  zobrazené: 568

K 75. výročiu oslobodenia...

K 75. výročiu oslobodenia...

 

V týchto májových dňoch si pripomíname 75. výročie oslobodenia Slovenska. I samotná Senica a Čáčov si 7. apríla 2020 pripomenuli túto udalosť.

 

Nemožno zabudnúť na vojakov Červenej armády, ktorí zomreli v senických vojenských lazaretoch, ale i na tých, čo prežili a mali vzťah k nášmu mestu. Jednými z nich boli i dvaja príslušníci leteckej divízie dislokovanej na Kaplinskom poli a Hrušovom – palubný strelec Nikolaj Vasilievič Razumichin a letecký technický pracovník Pavel Petrovič Andrejev, po vojne obidvaja pôsobiaci na Katedre geografie Leningradskej štátnej univerzity, Andrejev ako prorektor univerzity a Razumichin ako dekan Geografickej fakulty.

 

V povojnových rokoch sa slovenský básnik Ján Kostra stretol v Leningrade s Pavlom Petrovičom Andrejevom, kde si zaspomínal na jar strávenú v Senici a Čáčove a požiadal Jána Kostru o odovzdanie pozdravu do Senice a Čáčova. Tento pozdrav Ján Kostra vložil do básne „Stretnutie v Leningrade“.

 

Nikolaj Vasilievič Razumichin viackrát navštívil naše mesto a do svojej smrti udržiaval kontakt s pani učiteľkou Máriou Slivkovou. Pri príležitosti 25. výročia oslobodenia mesta Senice mu mesto udelilo titul „čestný občan mesta Senice“.

 

Peter Bača, predseda Klubu vojenskej histórie Záhorie

 

 

Ján Kostra

 

Stretnutie v Leningrade

 

Ja nezabudnem nikdy na tú hodinu,

keď na nábreží Leningradu,

znovuzrodeného z ľadu, blokády a hladu,

poznal som Pavla Petroviča Andrejeva.

 

Bol hmlistý deň, keď sa Neva

rovno do oblohy vlieva.

Hmlou prenikala iba Zlatá ihla Admirality,

silueta Medeného jazdca

a do toku uplývajúcich vĺn

prepevne zakotvená Aurora.

 

Padalo lístie na Nevu

a odtekalo do mora.

 

V tej leningradskej jeseni

Pavel Petrovič Andrejev,

prorektor univerzity,

spomínal na jar

slovenského Záhoria.

„Pozdravte v Senici a Čáčove,

snáď spomenú si – v štyridsiatom piatom...“

 

Ale my visíme mu na slove,

čo mimovoľne vykĺzlo sa z úst.

„Prosíme vás, čo je na tom?

Stavali sme aj inde mosty...“

Vysoký, skromný, ľudsky prostý

lúči sa s nami úsmevom.

 

A ja len teraz nad Nevou,

v zahmlenej, vážnej leningradskej jeseni,

skiaď obra sila pramení,

vidím ho v plnej kráse, v plnom jase,

most ponad kalné prúdy doby odchodiacej,

prvý most v Bratislave nad Dunajom,

čo vystavali k našim májom

sovietski ľudia.

 

 

 

 

FOTOGALÉRIA

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!